31. nedeľa v cezročnom období

Meditacia lectio divina - 05. novembra 2017

Evanjelium: Mt 23, 1-12
1
Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom:
2„Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. 3Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. 4Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť.
5Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, 6radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, 7pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.
8Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. 9Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. 10Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. 11Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. 12Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.

 

O čo prosím?
O hlbokú lásku k čnosti skromnosti a pokory.

  • Všimnem si ako dôrazne a rozhodne Ježiš demaskuje postoj farizejov a zákonníkov (verše 2-7). V Ježišových slovách je ukrytá hlboká bolesť. Trpí pri pohľade na lenivé a zatvrdnuté svedomia ľudí zodpovedných za náboženskú výchovu národa.
  • Hĺbka svedomia rozhoduje o hĺbke sebahodnotenia, myslenia a konania. Čo môžem povedať o súčasnej kondícii môjho svedomia? Akými slovami by sa na mňa Ježiš obrátil pri pohľade na moje svedomie?
  • Dráma farizejov a zákonníkov spočívala v tom, že hoci dokonale poznali Zákon a do najmenších podrobností ho dodržiavali, ich srdcia zostávali mŕtve a nepremenené. Vyžadovali veľa od iných, od seba však nedokázali vyžadovať nič (verš 4). Dobré skutky im slúžili iba ako potrava pre ich samoľúbu chválu (verš 5).
  • Som k sebe náročný? Dokážem v sebe pranierovať prázdnotu a pretvárku? Nemám sklon vyvyšovať sa nad iných? Nie som závislý na ľudskej chvále a ľudských názoroch?
  • Pozriem sa hlbšie na svoje povinnosti a služby, ktoré zastávam. Pred Bohom vyrozprávam o najdôležitejších povinnostiach môjho povolania. Pri pohľade na ne sa spýtam sám seba, o čo sa v nich usilujem – o Božiu slávu či o ľudské uznanie?
  • Ježiš ma povzbudzuje, aby som v sebe pestoval postoj pokory a oddanej služby (verše 8-12). Čo v mojej každodennej službe odo mňa vyžaduje najviac pokory? Čo ma ponižuje? Je vo mne vzdor a odmietanie tejto situácie? Porozprávam o tom Ježišovi.
  • Pozvem Ježiša do tých životných situácií, ktoré ma stoja najviac pokory a odovzdanosti. Zotrvám v modlitbe srdca a budem Ježišovi hovoriť: „Ježišu, tichý a pokorný srdcom, sprav moje srdce podľa svojho srdca!“
Uvedomím že Ježiš na mňa každý deň hľadí s láskou. Vidí každú moju prácu, pozná každý záchvev môjho srdca a nič neunikne Jeho pozornosti.
„A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci.“ (verš 1). Budem hľadieť na učeníkov, ktorý sa k Nemu približujú. Ako často prichádzam k Ježišovi? Je vo mne prítomná túžba po Ňom, po Jeho prítomnosti?
„Vtedy otvoril svoje ústa...“ Uvedomím si, že Ježiš ma každodenne osobne učí: v Liturgii Slova, v Eucharistii, v modlitbe breviára, v katechéze... Viem si spomenúť na slovo, ktoré ma v poslednom čase najviac zasiahlo? Aké to bolo slovo?
„Blahoslavení...“ Stanem si doprostred zástupu, ktorý sa zhromaždil na hore. Uvidím Ježiša, ktorý hľadí na mňa. Pozorne a pomaly si prečítam každé z blahoslavenstiev (verše 3-11). Ktoré sa najviac dotýka súčasnej situácie môjho života?
Ježiš vidí stav môjho ducha a moju súčasnú životnú situáciu. Dokážem ju prijať ako Jeho požehnanie? Verím, že Ježiš ma aj v túto chvíľu požehnáva, že túži po mojom šťastí?
„Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (verš 12a). Ježiš mi pripomína, že cieľom môjho života je nebo.
V záverečnej modlitbe poprosím Ježiša o vnútornú schopnosť predkladať Mu všetko, čo prežívam v každodennom živote. Odovzdám Ježišovi môj deň a budem opakovať: „Verím, že ma požehnávaš!“.
 
stat4u