29. nedeľa v cezročnom období

Meditacia lectio divina - 16. októbra 2011

Evanjelium: Mt 22, 15-21
15Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči. 16Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. 17Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ 18Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! 19Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. 20Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ 21Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

 

O čo prosím?
O silnú vieru v Otca, ktorý sa o mňa stará.

  • Budem stáť blízko pri Ježišovi a budem počúvať Jeho rozhovor s učeníkmi farizejov a priaznivcami Herodesa. Ich príjemné slová sú iné, ako úmysly ich srdca (verše 15-17). Skúsim si uvedomiť drámu ľudí, ktorí žijú v klame a pretvárke.
  • Život v  „maske“ je zdrojom veľkého utrpenia. Človek tak žije pod tlakom strachu. Strach ho núti k „hre“ a pretvarovaniu sa aj voči Bohu. Neobliekam si v mojom živote „masky“? Dokážem byť v mojom spôsobe života, v rozhovoroch, autentický a priamočiary? Neskrývam sa pred Bohom?
  • „Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť...“ (verš 18). Ježiš vie o mne všetko.  Pozná najskrytejšie zákutia môjho srdca, myšlienok a túžob. Dokážem sa s Ním zhovárať o všetkom, čo sa deje v mojom živote? Som voči Nemu úprimný?
  • „Čo ma pokúšate, pokrytci?!“ Ježiš strháva masky ich pretvárky. Hovorí vždy  pravdu priamo do očí – nie pre odsúdenie ale pre vyslobodenie z klamu.
  • „Keď to počuli, zadivili sa, nechali Ho a odišli“ (verš 22). Ako sa správam, keď mi počuté Božie Slovo odhaľuje  moje jemné klamy? Hľadám vtedy čas na dlhšiu modlitbu? Nestránim sa ticha a stretnutia s Ježišom?
  • Priblížim sa k Ježišovi a pri pohľade do Jeho očí Ho budem s láskou prosiť: „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.“ (Ž 139, 23-24). Na záver sa pomodlím Žalm 139.
Uvedomím že Ježiš na mňa každý deň hľadí s láskou. Vidí každú moju prácu, pozná každý záchvev môjho srdca a nič neunikne Jeho pozornosti.
„A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci.“ (verš 1). Budem hľadieť na učeníkov, ktorý sa k Nemu približujú. Ako často prichádzam k Ježišovi? Je vo mne prítomná túžba po Ňom, po Jeho prítomnosti?
„Vtedy otvoril svoje ústa...“ Uvedomím si, že Ježiš ma každodenne osobne učí: v Liturgii Slova, v Eucharistii, v modlitbe breviára, v katechéze... Viem si spomenúť na slovo, ktoré ma v poslednom čase najviac zasiahlo? Aké to bolo slovo?
„Blahoslavení...“ Stanem si doprostred zástupu, ktorý sa zhromaždil na hore. Uvidím Ježiša, ktorý hľadí na mňa. Pozorne a pomaly si prečítam každé z blahoslavenstiev (verše 3-11). Ktoré sa najviac dotýka súčasnej situácie môjho života?
Ježiš vidí stav môjho ducha a moju súčasnú životnú situáciu. Dokážem ju prijať ako Jeho požehnanie? Verím, že Ježiš ma aj v túto chvíľu požehnáva, že túži po mojom šťastí?
„Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (verš 12a). Ježiš mi pripomína, že cieľom môjho života je nebo.
V záverečnej modlitbe poprosím Ježiša o vnútornú schopnosť predkladať Mu všetko, čo prežívam v každodennom živote. Odovzdám Ježišovi môj deň a budem opakovať: „Verím, že ma požehnávaš!“.
 
stat4u