5. nedeľa v cezročnom období

Meditacia lectio divina - 6. februara 2011

Evanjelium: Mt 5, 13-16
13Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.
14Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. 15Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.
16Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“



O čo prosím?
O jednoduchosť a odvahu pri vydávaní svedectva o Ježišovi.

  • Predstavím si Ježiša uprostred svojich učeníkov. Pokúsim sa uprostred nich nájsť svoje miesto. Som s nimi. Vidím ich tváre, ich pohľady sústredené na Ježiša. Chcem počuť to, čo im teraz povie Majster. Zveruje im životné poslanie.
  • „Vy ste soľ zeme“ (verš 13). Mám byť ako soľ, ktorá dáva chuť a uchováva čerstvosť. Čo môžem povedať o mojej osobnosti a mojej identite povolania? Dokážem sa rozhodne postaviť za hodnoty povolania, ktoré som si zvolil? Nestrácam chuť povolania podliehaním kompromisom, priemernosti? Prináša moje životné svedectvo chuť a čerstvosť do rodiny, do komunity, v ktorej žijem?
  • „Vy ste svetlo sveta“ (verš 14). Môžem o svojom živote povedať, že je čitateľným svedectvom o príslušnosti k Ježišovi? Je moja viera a jej každodenné prežívanie ako svetlo, ktoré pomáha „všetkým, čo sú v dome“? (verš 15). Čo je mojou mericou, ktorá najčastejšie ukrýva ale hasí vo mne svetlo a teplo Ježišovej prítomnosti? Porozprávam o tom Ježišovi.
  • Poprosím Ježiša o milosť vytrvalosti, aby som nikdy nestratil chuť a svetlo môjho povolania. Vzbudím si taktiež túžbu po jednoduchosti a  priezračnosti života, aby som mal odvahu byť dobrým, najmä tam, kde sa druhí vysmievajú z dobra.
  • V záverečnej modlitbe zverím Ježišovi všetkých tých, ku ktorým ma každý deň posiela, počnúc najbližšími. V modlitbe srdca odovzdám Ježišovi každé moje stretnutie s druhým človekom. Budem opakovať: „Urob zo mňa živé Evanjelium!“.
„Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch.“ (verš 1). Budem kontemplovať Ježišovu tvár a Jeho pohľad. Uvidím v ňom pohnutie a starosť. Ježiš, hľadiac na zástup, vidí každého človeka osobitne.
Uvedomím si, že Ježiš na mňa každý deň hľadí s láskou. Vidí každú moju prácu, pozná každý záchvev môjho srdca a nič neunikne Jeho pozornosti.
„A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci.“ (verš 1). Budem hľadieť na učeníkov, ktorý sa k Nemu približujú. Ako často prichádzam k Ježišovi? Je vo mne prítomná túžba po Ňom, po Jeho prítomnosti?
„Vtedy otvoril svoje ústa...“ Uvedomím si, že Ježiš ma každodenne osobne učí: v Liturgii Slova, v Eucharistii, v modlitbe breviára, v katechéze... Viem si spomenúť na slovo, ktoré ma v poslednom čase najviac zasiahlo? Aké to bolo slovo?
„Blahoslavení...“ Stanem si doprostred zástupu, ktorý sa zhromaždil na hore. Uvidím Ježiša, ktorý hľadí na mňa. Pozorne a pomaly si prečítam každé z blahoslavenstiev (verše 3-11). Ktoré sa najviac dotýka súčasnej situácie môjho života?
Ježiš vidí stav môjho ducha a moju súčasnú životnú situáciu. Dokážem ju prijať ako Jeho požehnanie? Verím, že Ježiš ma aj v túto chvíľu požehnáva, že túži po mojom šťastí?
„Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (verš 12a). Ježiš mi pripomína, že cieľom môjho života je nebo.
V záverečnej modlitbe poprosím Ježiša o vnútornú schopnosť predkladať Mu všetko, čo prežívam v každodennom živote. Odovzdám Ježišovi môj deň a budem opakovať: „Verím, že ma požehnávaš!“.
 
stat4u