18.02.

Pre všetkých ľudí všetkých čias Ježišova náuka znie osviežujúco a inšpirujúco. Ježiš totiž o veľmi známych veciach hovorí úplne iným spôsobom a ukazuje to, čo obyčajným veciam dáva nový zmysel.

Modlitba, pôst a almužna, o ktorých hovorí Ježiš, to sú všetkým veľmi dobre známe prostriedky na ceste k vnútornej dokonalosti. Ježiš nás pozýva, aby sme sa na to, čo je staré a známe pozreli úplne inak ako doteraz.

Almužnu nedávaj preto, aby ťa chválili, ale v skrytosti. Nechváľ sa pred ľuďmi svojou modlitbou a pobožnosťou, lebo pravý vzťah s Bohom sa odohráva v hĺbke tvojho srdca. Pôst nemusí byť chápaný len ako rezignácia a obeta, ale môže sa stať inšpiráciou pre tvoj život.

Ježiš nám ukazuje hodnotu a veľkosť obyčajných vecí a ich pravdivý zmysel. Učí nás, že práva obnova sa nekonáva navonok, ale vnútri ľudského srdca.

19.02.

Strata a záchrana, dobro a zlo, život a smrť, spása a odsúdenie — to sú kľúčové pojmy Ježišovej náuky.

Boh nám, ľuďom, vždy dáva na výber. Preto nám dal rozum a slobodnú vôľu, preto poslal na svet svojho Syna, aby nás spasil a navrátil nám stratené priateľstvo so sebou, preto nám dáva svoju milosť. Ale rozhodnúť sa musíme my — s ním, alebo proti nemu.

Teraz už chápeme, prečo je taký dôležitý každý deň nášho života, každá chvíľa, každé naše rozhodnutie.

Boh už urobil pre nás všetko. Všetko ostatné musíme pre seba urobiť my.

20.02.

Ježiš pripomína svojim učeníkom, že radosť je neoddeliteľnou súčasťou viery. Táto radosť pramení zo života s Bohom, z povedomia, že Boh je blízko, že sa o nás stará, že nás miluje.

Je to niečo osviežujúce aj pre nás — uvedomiť si túto pravdu na prahu pôstneho obdobia.

Viera nie je pre smutných. Viera je pre tých, ktorí sa dokážu radovať zo života zjednoteného s Bohom. To on, nie svet a jeho radovánky, je pre nás zdrojom pravdivej radosti.

21.02.

Ježiš povoláva mýtnika Léviho a potom v jeho dome sedí za stolom spolu s ostatnými mýtnikmi a hriešnikmi. A na otázku farizejov: „Prečo?“, odpovedá, že „lekára nepo­tre­bu­jú zdraví, ale chorí“.
Ježiš dokáže prekvapiť tých, ktorým sa zdá, že sú spra­vo­dli­ví a nechýba im veľa do dokonalosti. Ježiš dokáže prekvapiť aj nás.

Vďaka tomu, že sme dostali nezaslúžený dar viery, sme schopní aj my si myslieť, že sme lepší ako ostatní ľudia a že to nie my potrebujeme Boha, ale On potrebuje nás.

Uznať svoju slabosť, hriešnosť a nehodnosť a kajať sa — to je najkratšia a najistejšia cesta k priateľstvu s Bohom.

22.02.

Často hovoríme: Máme čas a ešte aj stihneme všetko urobiť... A toto presvedčenie máme aj v oblasti viery.

Pred svojím verejným účinkovaním Ježiš išiel na púšť, kde sa postil štyridsať dní. A keď sa vrátil, prvé slova, ktoré zazneli z jeho úst, boli: „Naplnil sa čas“.

Ježiš nám pripomína, že to Boh je pánom času, a nie my. On nám určil hranice, On nám dáva príležitosť obrátiť sa. Našou úlohou je využiť čas, ktorý sme dostali. A urobiť všetko pre to, aby sa naozaj priblížilo k nám Božie kráľovstvo.

23.02.

V príbehu o poslednom súde nám Ježiš zjavuje základnú pravdu o našom živote na zemi a o našej večnosti.

My, ľudia, nie sme nezištní. Všetko, čo robíme, robíme pre niečo: aby sme niečo získali, aby nás niekto pochválil, aby sme si niečo zaslúžili. Ježiš nás učí, že nezištnosť je tou jedinou cestou, ktorá nám zabezpečí šťastie nielen tu na zemi, ale aj večné v nebi.

Objaviť, že v každom najmenšom človeku sa skrýva Boh, ktorý čaká na našu pomoc a službu — znamená objaviť všetko. Týmto sa radikálne zmení náš vzťah a postoj aj k Bohu, aj k ľuďom.

24.02.

Ježišove slová sú prielomom v ľudskom chápaní Boha.

Až doteraz Boh bol Stvoriteľom, Sudcom, Pánom niekym, kto pozerá na ľudí z výšky nebies, odsudzuje ich činy, okamžite tresce za hriechy a za dobrý život odmení až vo večnosti. Až doteraz Boh bol pre človeka vzdialený, dá sa povedať, že cudzí.

Ježišove slová radikálne menia túto perspektívu. Ježiš povzbudzuje svojich učeníkov, aby zmenili svoje chápanie Boha a tak zmenili aj svoj vzťah s ním. Odteraz človek už chápe, že Boh je niekym blízkym — tak ako otec. A možno aj viac, lebo On je ten najlepší Otec.

Aké je moje chápanie Boha? Kým je Boh pre mňa? Aký je môj vzťah s ním?

25.02.

„Toto pokolenie je zlé pokolenie“. Ježišove slová znejú veľmi tvrdo. Čo spôsobilo, že Ježiš vyhlásil taký tvrdý rozsudok? Nie hriechy ľudu a jeho nesprávne konanie, ale tvrdohlavé žiadanie znamenia, ktoré by bolo pre nich dostatočným dôvodom uznať, že Ježiš je očakávaným Mesiášom a robiť pokánie.

Boh nechce, aby človek veril len preto, že ho k viere a k životu viery niekto alebo niečo núti. Boh chce, aby človek veril z úprimného srdca a z hĺbky svojho presvedčenia.

Aký je dôvod, že ja verím?

26.02.

Život je veľmi jednoduchý. A bol by aj veľmi krásny, ak by sa všetci ľudia držali tejto zásady: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im...“. Prečo to takto teda nie je?

Ježiš vie, že všetko, čo je pre nás dôležité a cenné, si vyžaduje naše úsilie a vytrvalosť, ak to chceme dosiahnuť. My to chápeme úplne inak. Chceli by sme dostávať bez toho, aby sme prosili, aby sme nachádzali bez toho, aby sme hľadali, aby nám otvárali bez toho, aby sme klopali. Chceme si maximálne zjednodušiť život v presvedčení, že nám všetko patrí.

Život a medziľudské vzťahy sú postavené na vzájomnosti. „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im...“

Nečakajme, až sa niekto začne takto správať k nám, ale buďme tí prví, ktorí túto Ježišovu zásadu začnú praktizovať.

27.02.

Blížni sú pre nás cestou k Bohu. A dverami, ktoré nám dávajú k nemu prístup.

Pripomína nám to Ježiš, keď hovorí o obete a zmierení. Dáva príklad človeka, ktorý chce zložiť Bohu obetu a nie je zmierený s ľuďmi. Aj keby priniesol svoj dar až pred oltár, má ho nechať tam, vrátiť sa, najprv sa zmieriť so svojím bratom a až potom obetovať svoj dar.

Neberieme svoju vieru vážne. Každý deň opakujeme slová modlitby Pána: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“. A ako vyzerá realita nášho života, realita našich vzťahov?

Neexistuje obchvat, ktorý nás privedie k Bohu a vynechá človeka.

28.02.

Ježiš povedal: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec...“. Je to možné, aby Boh žiadal od ľudí nemožné?

Ježiš nechce, aby človek bol dokonalým „strojom“, nežiada od nás, aby sme boli vo všetkom dokonalí, bezchybní, bezúhonní a perfektní. To nie je možné a Boh nežiada od nás nemožné. Ježišove slová o tom, že máme byť dokonalí, ako je dokonalý náš nebeský otec, boli povedané v určitom kontexte — v kontexte láský.

Všetky ľudské vlastnosti a črty sú obmedzené určitými hranicami a nemôžeme dosiahnuť Božiu úroveň. Len láska je neobmedzená. A — paradoxne — je v našich ľudských silách milovať tak dokonale ako Boh. Len v tej jednej veci sa môžeme porovnávať s Bohom a byť tak dokonalí ako On. K tomu nás volá Ježiš.

Dosiahnime Božiu úroveň. Milujme tak, ako miluje On.

1.03.

Boha možno obdivovať, ctiť a uznávať za svojho Pána a Kráľa. Všetci veriaci to robia veľmi ochotne. Ale najťažšie je počúvať ho a podľa jeho slov aj žiť. A to dokážu len niektorí.

Ježiš nám pripomína niečo nesmierne dôležité. Radosť z kontaktu s Bohom a úžas nad jeho vznešenosťou a krásou, aké pociťujeme vo chvíľach, keď naša duša jasá osviežujú a oživujú našu vieru. Také chvíle všetci veľmi potrebujeme.

Ale najdôležitejšie je, čo sa stane potom, keď človek už zostúpi z vrchu premenenia — keď sa skončí zázrak a človek opäť vstúpi do šedej reality svojho života. Dôležité je, či dokážeme počúvať Boží hlas a uvádzať do života to, čo od nás Boh očakáva.

V živote viery nie sú dôležité naše pocity ale skutky.

2.03.

Po tom, ako svojim učeníkom povedal: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“, Ježiš ide ďalej. Hovorí: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“. A vyzýva svojích učeníkov, aby napodobňovali nebeského Otca nielen v láske, ale aj v milosrdenstve.

Láska a milosrdenstvo sú základné kamene kresťanskej viery. Láska je zdrojom, motívom a odôvodnením ľudských činov. Milosrdenstvo je zase vonkajším prejavom lásky.

Znie to veľmi vznešene, ale v podstate ide o veci veľmi jednoduché a dostupné pre všetkých. „Nesúďte a nebudete súdení, odpúšťajte a odpustí sa vám, dávajte a dajú vám. (...) Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám...“.

Naozaj, sú to veľmi jednoduché veci. Prečo teda sú také ťažké?

3.03.

Ježiš varuje svojich učeníkov pred zákonníkmi a farizejmi a upozorňuje ich, aby neboli ako oni a nesprávali sa ako oni. Prečo Ježiš tak tvrdo vystupuje proti zákonníkom a farizejom? Lebo oni „hovoria a nekonajú“. Je to najväčšie a najťažšie obvinenie týkajúce sa správania ľudí na strete života a viery.

Viera a život vždy by mali byť v súlade. Veriaci človek nesmie byť neúprimný, pokrytecký a polovičatý. Ak jeho viera má byť pravdivá, musí sa prejaviť navonok a odzrkadliť v jeho konaní. Človek viery musí byť úprimný a jednoznačný v každom prejave svojho života.

Testom pravdivosti a úprimnosti našej viery nie sú deklarácie a slová, ale život a skutky.

4.03.

Ježiš hovorí učeníkom o svojom umučení, smrti a zmŕtvychvstaní. A čo robia jeho učeníci? Matka Zebedejových synov aj oni sami bojujú o popredné miesta v jeho kráľovstve. A ostatní desiati, namrzení na nich, si myslia, že tieto miesta by mali patriť im.

Ježišova Cirkev je božsko-ľudská inštitúcia. Aký prvok v nej bude prevládať, zaleží od nás, kresťanov.

Je preto nevyhnutné, aby sa ľudia pripodobňovali Bohu, pozerali na všetko ako On a chápali všetko ako On.

Zmena zmýšľania veriacich z ľudského na božské je pre Cirkev zárukou, že aj tu na zemi ostane Božou Cirkvou.

5.03.

Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi nám pripomína niečo veľmi dôležité pre náš život a pre našu vieru. Nielen to, že ľudí, ktorí v tomto pozemskom živote žili prepychovo, keď okolo nich boli ľudia zomierajúci od hladu, môže v nebi čakať niečo veľmi nepríjemné. Ani nie to, že odplatu za svoj život dostaneme v nebi.

Ide o niečo dôležitejšie a podstatnejšie. Ide o poslušnosť voči Bohu a o plnenie jeho vôle. A o odpoveď na otázku: Prečo by som sa mal obetovať, prečo by som sa mal niečoho zriekať, prečo by som sa mal pozerať nielen na seba a na svoje záujmy, ale aj na ľudí, ktorí žijú okolo mňa?

Ak človek nenájde motiváciu pre dobrý a čestný život vo viere a v Božom zjavení, nenájde ju nikde. Ani zázrak nás nepresvedčí, že máme žiť dobre a čestne, ak nás o tom nepresvedčí Boh, ktorý sa nám prihovára v našom svedomí.

6.03.

Čo si pomyslíme o nevďačných vinohradníkoch, ktorým hospodár zveril starosť o vinicu, a oni zabili aj jeho syna? Asi nič dobré... A čo si pomyslíme o nás?

Evanjeliové podobenstvá nie sú o „oných“. Sú o nás.

Boh je hospodár a my, ľudia, sme vinohradníci. Boh každému odovzdal do rúk život a povedal: Staraj sa oň a ja si potom prevezmem svoj diel úrody.

A my? Keďže sa nám nechce starať sa o svoj život a nie sme si istí výsledkov nášho úsilia a nevieme, akú úrodu prinesie náš život, radšej sa snažíme zbaviť Boha a odstrániť ho zo svojho života...

Pred Bohom nikam neujdeme... Skôr-neskôr príde čas, keď staneme pred jeho tvár a budeme mu museli odovzdať jeho diel úrody.

7.03.

Príbeh o márnotratnom synovi je zároveň príbehom o tom druhom — o vernom synovi. Ako sa môžeme veľa naučiť z príbehu o mladšom synovi, ktorý prestúpil otcov príkaz a išiel hľadať šťastie na vlastnú päsť, ešte viac sa môžeme poučiť z príbehu staršieho syna, ktorý celé roky bol verný otcovi a nakoniec zostal sklamaný a zatrpknutý.

Príbeh o vernom synovi je totiž náš príbeh.

Aj my ako on sa snažíme verne slúžiť Bohu, dodržiavať jeho zákony a plniť jeho prikázania. A často máme dojem, že sme nezískali nič — ani sme neokúsili, čo znamená slobodný život tých, ktorí od Boha odišli, ani nemáme pocit, že nás Boh miluje viac ako tých márnotratných synov a dcéry, ktorých — keď sa po skúsenostiach svojho života k nemu vrátia — prijíma s otvoreným náručím a preukazuje im veľkú lásku.

Kiež by sme konečne pochopili, že neexistuje „väčšia“ a „menšia“ láska Otca k deťom. Kiež by sme pochopili, že každodenný život s Bohom a priateľstvo s nim sú pre nás väčšou odmenou než šaty, prsteň a kozliatko.

8.03.

Ježiš vystupuje naobranu čistoty Božieho chrámu. Vyháňa tých, ktorí ho špinia svojou zvrátenou a falošnou zbožnosťou. Ježiš je schopný urobiť všetko, aby zachránil svätosť Božieho domu. Je pripravený prijať všetky dôsledky svojich činov, je pripravený brániť Boží chrám aj za cenu svojho života.

Aj v našom živote prichádzajú chvíle, v ktorých musíme brániť to, čo je nám sväté. Čo všetko sme schopní pre to urobiť? Sme schopní urobiť čokoľvek? Nechýba nám odvaha?

Prichádzajú chvíle, a bude ich stále viac a viac, v ktorých musíme dať svedectvo viery a zaplatiť za to určitú cenu. Nestroskotá všetko len preto, že nám chýba odvaha?

9.03.

Ľudia, ktorí prišli do synagógy počúvať Ježiša, boli sklamaní. Očakávali iné slová. Očakávali aj skutky. A počuli, že „ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti“ a že Ježiš neurobí nijaký zázrak. Svoji, ku ktorým Ježiš prišiel, ho odmietli, lebo očakávali iného Mesiáša.

Neprijatý Ježiš odchádza.

Ako je to v našom živote? Aj my máme určitú predstavu o Bohu. Aj my máme určité očakávania. Aj my by sme chceli mať istotu, že Ježiš vždy bude plniť naše požiadavky a našu vôľu.

Neprijatý Boh nekoná násilne. On proste odchádza.

Dávajme si pozor, aby neodišiel z nášho života!

10.03.

Zdá sa nám, že Peter položil Ježišovi veľmi praktickú otázku týkajúcu sa medziľudských vzťahov. Peter chcel poznať odpoveď nielen na otázku: „koľko?“. On chcel vedieť niečo viac — čo všetko musí urobiť a koľko toho musí urobiť, aby sám o sebe mohol povedať, že zachováva Božie prikázania, aby mohol mať pocit, že je „dobrým veriacim“.

Ježišova odpoveď prekvapuje. Ako vždy.

Bohu nestačí minimalizmus viery, ľudské presvedčenie, že stačí urobiť niečo „odtiaľ-potiaľ“ a hotovo. Boh vždy a vo všetkom ide do hĺbky. Sedemdesiatsedem znamená donekonečna.

Nech aj nás neuspokojuje minimalizmus. Vo vzťahu s Bohom sme schopní stále prekonávať seba samých. Je to naša povinnosť.

11.03.

Ježiš prišiel na zem, aby vyplnil Otcovu vôľu. To bola hlavná a jediná náplň jeho poslania. Celý jeho pozemský život bol naplnením Božieho zákona. Ježiš chce ukázať aj nám, že našou povinnosťou je to isté — plniť Božiu vôľu.

My, ľudia, by sme chceli, aby to bolo inak. Máme svoj plán pre život a veľmi často realizujeme nie Božiu vôľu, ale to, čo my chceme. Hľadáme šťastie a nechápeme, že pravé šťastie nespočíva v konaní toho, čo sa nám chce, ale v plnení Božej vôle.

12.03.

Ježiš, akého poznáme, je milosrdný, dobrý a láskavý, no zároveň nekompromisný. Jeho láskavosť, milosrdenstvo a dobrota sa vždy týkajú ľudí, aj tých ktorí hrešia a padajú. Jeho neústupnosť sa týka Božích zákonov.

Ježiš nechce, aby sa človek dostával do nejasnej situácie so Satanom, aby išiel na kompromisy so zlom. A preto tak jasne a otvorene hovorí, že každý styk so Zlým a zlom je pre človeka škodlivý a nebezpečný.

Ježiš hovorí: „Kto nie je proti mne, je so mnou“. Tam, kde ide o spásu duší jeho hlas znie nekompromisne a nedáva nám na výber: „Kto nie je so mnou, je proti mne“.

Pre kresťana neexistuje žiaden dovolený kompromis so Zlým.

13.03.

Človek vždy chcel jasnú a presnú odpoveď na svoje otázky. Najmä na tie najdôležitejšie. Otázka: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ je pre každého človeka nesmierne dôležitá, pretože sa týka najpodstatnejších vecí v ľudskom živote.

Ježišova odpoveď je presná a jednoznačná — nepripustí žiadne pochybnosti. Odpoveď znie: „Budeš milovať“.

Židia mali desatoro Božích prikázaní a okrem toho stovky iných predpisov, ktoré dodržiavali, zachovávajúc čistotu viery. Prečo Ježiš spomedzi všetkých vybral práve toto? Lebo vedel, čo je najdôležitejšie.

Viera to nie sú v prvom rade vedomosti o Bohu a dodržiavanie predpisov. Viera to je vzťah. A vzťah to je láska. To platilo a platí vždy a všade — aj v našich časoch.

14.03.

Ježišovo podobenstvo je nielen o pokore a pýche, ale o niečom podstatnejšom — o postoji voči Bohu.

Pýcha je nebezpečná nielen preto, že nám ukazuje falošný obraz nás samých, ale predovšetkým preto, že nám bráni rozvíjať hlboké a úprimné vzťahy nielen s ľuďmi, ale aj s Bohom.

Pred Bohom by sme mali stáť v pravde a uznávať svoju krehkosť. Pred Bohom sme všetci hriešni. Pýchou zapríčinená predstava o bezúhonnosti a dokonalosti nás vzďaľuje od Boha a brani nám prijatie jeho milosti.

Uznať svoju nedokonalosť a hriešnosť a prosiť Boha o odpustenie — to je prvý krok k uzdraveniu duše i srdca a k nadviazaniu úprimného a hlbokého vzťahu s Bohom.

15.03.

Všetko, čo Boh urobil pre nás, ľudí, urobil z lásky k nám. Lebo „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“. Ježiš prišiel, aby nás zachránil, aby „nezahynul nik, ale aby mal večný život“.

Na počiatku sveta a človeka je láska, aj základom diela spásy je láska. Boh všetko, čo robí, robí z lásky k ľuďom.

Aj na počiatku nášho vzťahu s Bohom by mala byť láska.

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna...“. Aj my by sme mali tak milovať Boha, aby sme mu dávali svoje srdcia a životy, aj seba samých.

16.03.

Príbeh o narodení Ježiša Krista nám hovorí, že aj v tej poslednej chvíli všetko sa mohlo stať inak... Keby nebolo Jozefa a jeho bezhraničnej viery, možno by Boh hľadal inú cestu, ako poslať svojho Syna na zem.

Pre Jozefa to nebolo jednoduché. Pre Jozefa nič nebolo jednoduché. Mal prijať zasnúbenú Máriu s vedomím, že je v požehnanom stave, a nie s ním, že ten, ktorý sa má narodiť, nie je jeho syn?

Pánov anjel mu povedal: „Neboj sa prijať Máriu za svoju manželku...“. Ale my vieme, že nielen Pánov anjel, ale ani samotný Boh by nedokázal Jozefa presvedčiť, keby mu chýbala bezhraničná viera a neobmedzená dôvera.

A čo my? Koľko sme schopní urobiť z toho, čo nám hovorí Boh?

17.03.

Dráma chorého človeka nespočívala len v tom, že už tridsaťosem rokov bol pripútaný k posteli a nemohol sa ani pohnúť. Jeho dráma spočívala v tom, že nemal nikoho, kto by bol ochotný pomôcť mu.

Mal všetko ostatné — bezhraničnú a neobmedzenú vieru, trpezlivosť a dôveru. Zázrak mal na dosah ruky. A predsa bol nedosiahnuteľný, lebo mu chýbal človek, ktorý by mu pomohol.

Okolo nás sú ľudia, ktorí viac ako na zázrak čakajú na náš záujem a srdce. Možno sa hanbia osloviť nás a požiadať o pomoc. Nechajme ich bezmocne a márne čakať.

Ježiš, skôr ako ho chorý stihol osloviť a požiadať o pomoc, podišiel k nemu a spýtal sa: „Chceš ozdravieť?“. Nasledujme Ježiša. Buďme tí, ktorí vždy prví podajú pomocnú ruku.

18.03.

Hľadáme recept na šťastný a úspešný život. Hľadáme cestu, ktorá nás privedie k cieľu, do večného života. Hľadáme všade, len nie tam, kde to môžeme nájsť.

Všetko, čo je pre nás najdôležitejšie, sa nachádza v Božom slove.

Nedôverujeme Božiemu slovu, nepočúvame ho, neuskutočňujeme ho vo svojom živote. Prečo? Odpoveď je jednoduchá: lebo nedôverujeme Bohu.

Tu ide nielen o naše pozemské šťastie. Tu ide o mnoho viac — o našu večnosť.

Nezachránia nás recepty na úspešné riešenia a zázračné predpisy na šťastie. Zachráni nás jedine vernosť Božiemu slovu.

19.03.

Aká dojímavá je Ježišova výčitka. Ježiš hovorí ľuďom otvorene, že hľadajú zmysel života, ale na tom nesprávnom mieste a predovšetkým, nechcú prísť k nemu. Spoločenstvo s Bohom je podmienkou, aby všetko ostatné, čo sa týka našej viery a života, málo zmysel.

Niekedy si predstavujeme vieru len ako spôsob života inšpirovaný Božími zákonmi. A myslíme si, že stačí konať správne a všetko bude v poriadku a tak si zabezpečíme večnú odmenu.

Viera a život z viery bez osobného vzťahu s Bohom sú mŕtve a neplodné. Takisto ako život ľudí, ktorí hoci konajú správne, nikdy nepočuli Boží hlas ani nevideli jeho tvár. A preto ani Božie slovo neostáva v nich a neprináša ovocie.

Pre našu vieru a život najdôležitejší je náš vzťah s Bohom.

20.03.

Ježiš takmer pri každej príležitosti hovoril, že neprišiel sám od seba, aby plnil svoju vôľu, ale bol poslaný, aby plnil vôľu svojho Otca. Ježiš, Boží Syn rovný Otcovi, uznáva, že je len nástrojom v Božích rukách.

Nám, ľuďom, sa často zdá, že sme jedineční a dôležití, že sme dôležitejší ako samotný Boh a vždy sa snažíme presadzovať svoju vôľu. Chyba nám pokora — som len nástroj v rukách majstra.

Vôbec nemusíme veľa robiť. Stačí, ak budeme plniť Božiu vôľu. A to je pre nás práve to najťažšie.

21.03.

Keď ľuďom chýbajú argumenty, každý, aj ten nezmyselný je ten najlepší...
Židia nechceli prijať Ježiša Krista a uznať ho za Mesiáša a Spasiteľa. Hľadali argumenty, ktoré by ich samých presvedčili, že Ježiš nemôže byť ten, ktorého čakajú. Neuvedomili si, že ich tvrdenia boli smiešne a naivné.

Aj my, keď nechceme prijať Boha, žiť podľa jeho zákonov a plniť jeho vôľu, hľadáme argumenty, ktoré nám dávajú zbraň do ruky. Dajme si pozor, aby sme sa nezosmiešnili — nielen pred Bohom, ale aj pred sebou.

22.03.

Ježiš svojim učeníkom aj nám objasňuje zmysel a cieľ obety: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu...“

Cieľom je nielen to, aby človek mohol prinášať úrodu. Ovocie života nie je cieľom, ale dôsledkom a následkom niečoho podstatnejšieho — spoločenstva s Bohom. Človek, ktorý nie je zjednotený s Bohom a neodumiera sebe samému, ostáva sám a v dôsledku toho je neplodný, neschopný prinášať úrodu.

Nielen v bežnom, ale aj v duchovnom živote sme, bohužiaľ, „naprogramovaní na výkon“. A často zabúdame, čo je najdôležitejšie. Naháňame sa za úspechom a chceme za každú cenu prinášať čo najväčšiu úrodu. Zabúdame pritom, že nebude žiadna úroda, ak zostane človek sám.

Odumrieť sebe, aby som mohol žiť Bohu – to je jediná cesta, aby môj život začal prinášať úrodu. Automaticky, bez toho, aby som po tom túžil.

23.03.

Najkrajšie a zároveň najťažšie slovo, aké človek môže Bohu povedať, je: Áno. Presne tak, ako povedala Mária: Som tvoja služobnica, som tvoj sluha, Pane, a „nech sa mi stane podľa tvojho slova“.

Veľkosť človeka nespočíva v tom, že dokáže byť samostatný, slobodný a nezávislý. Jeho veľkosť spočíva v tom, že sa dokáže podriadiť Bohu, ktorý je nekonečne väčší a múdrejší ako on sám.

Mária bola pred Bohom slobodná. A takisto, ako povedala „áno“, mohla povedať „nie“. Sloboda nespočíva len v povstaní a odpore voči Bohu. Sloboda spočíva v tom, že človek dokáže povedať Bohu „áno“ aj v tých najťažších a najnepriaznivejších okolnostiach svojho života.

Pred Bohom buďme slobodní aj my. A vždy hovorme: áno.

24.03.

V neistom svete, v ktorom žijeme, máme jednú istotu — Boh je vždy s nami. A vždy bude s nami tak, ako bol so svojím Synom. Boh nikdy nenechá nielen svojho Syna, ale nikdy nenechá ani človeka. Pod jednou podmienkou: že ten vždy bude robiť to, čo sa Bohu páči.

Ježiš povedal: „Ja vždy robím, čo sa páči jemu“. Ježiš prišiel na zem, aby plnil nie svoju vôľu, ale vôľu svojho Otca, ktorý ho poslal. A každé jeho slovo, každé gesto, každý čin bol potvrdením tohto postoja.

Našou povinnosťou a náplňou nášho života by malo byť plnenie Božej vôle. Vieme, že často, príliš často, sa nám to nedarí. Boh je s nami a chce nám pomáhať. Len aby sme my chceli plniť jeho vôľu.

25.03.

Ježiš nám hovorí o váhe a význame Božieho slova. Ono spôsobí nielen to, že ľudia, ktorí ostávajú v ňom a podľa neho aj žijú, stavajú sa Ježišovými učeníkmi, ale aj to, že poznávajú pravdu, ktorá vyslobodzuje.

Božie slovo nám zvestuje Božiu vôľu a otvára nás pre pravdu, ktorú do nášho života prináša Boh. Možno preto tak neochotne počúvame Božie slovo, lebo prijaté slovo nás zároveň otvára pre prijatie Božej vôle a na určité zmeny v našom živote.

Ježišove slovo znie veľmi jasne: ak nebudeme žiť podľa Božieho slova, nebudeme jeho učeníkmi a nepoznáme pravdu, ktorá má moc oslobodiť nás.

Nemáme na výber.

26.03.

Židia neuverili, že to je možné. Pochybovali o tom mnohé generácie, ktoré boli pred nami. Nepochybujeme o tom niekedy aj my? Pravdepodobne pochybovať budú aj tí, ktorí prídu po nás. A predsa je to pravda. „Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky“.

Vďaka Božiemu slovu nielen poznávame pravdu, ktorá nás oslobodzuje. Vďaka Božiemu slovu získavame niečo viac: večný život. Akým spôsobom? Ako je to možné?

Ak sa človek otvorí pre Božiu pravdu a podľa nej aj žije, získava večnú odmenu. Túto Božiu pravdu objavujeme vďaka Božiemu slovu.

Zamilujme sa do Božieho slova. Nielen preto, že nám záleží na večnom živote, ale predovšetkým preto, že to stoji za to. Lebo Božie slovo nám prináša pravdu a život.

27.03.

Tam — to znamená kde? V Jeruzaleme? V chráme? Nie. Za Jordánom, na púšti, na mieste, „kde Ján predtým krstil“. Ľudia išli za Ježišom na púšť, aby ho tam mohli počúvať, keď ho nemohli počúvať v jeruzalemskom chráme, z ktorého bol vyhnaný. Je veľmi zaujímavé, že mnohí uverili v božstvo Ježiša práve teraz, keď ho odmietli farizeji, zákoníci a poprední Židia.
Ježiš — aj keď je odmietnutý — priťahuje k sebe.

Aj dnes mnohí odmietajú prijať Ježiša. Aj dnes ho mnohí odkazujú na vyhnanstvo niekde na okraj života. Aj dnes mnohí nechcú prijať a počúvať jeho slová.

Nie je to znamenie pre nás? Nie je to príležitosť, aby sme vyhľadali Ježiša a prijali ho?

28.03.

Pred tým, než človek skutočne niečo urobí, urobí to už vo svojich plánoch. Skutočný čin odzrkadľuje to, čo sa už stalo v ľudskom srdci a rozume.

Židia sa rozhodli, že zabijú Ježiša. Od tej chvíle Ježiš nemal už žiadnu šancu. Ľudia hľadali len vhodnú príležitosť, aby mohli uskutočniť svoj plán. Im už nešlo o poznanie objektívnej pravdy, oni už nechceli zmeniť svoj názor a dať sa presvedčiť. Oni chceli už len to jedno: uskutočniť svoj plán, lebo tak sa rozhodli.

Ľudia, ktorých rozum a srdce sú zamknuté na prijatie argumentov a faktov, ktoré prináša skutočný život, sú nebezpeční a ľahko môžu spáchať zločin. Naopak — ľudia, ktorí majú otvorené srdce a rozum, dokážu zachrániť aj toho, koho sa rozhodli zabiť.

Ako je to so mnou? Čím sa riadim vo svojom živote a viere? Predsudkami a neoverenými názormi? Alebo realitou a argumentmi, ktoré prináša život?

29.03.

Aké veľké bohatstvo sa skrýva v opise umučenia Ježiša Krista. Nie sme schopní preniknúť ani pochopiť všetko. Aký obrovský kontrast je medzi hlasom davu sprevadzajucého Ježiša: „Hosanna! Hľa, náš kráľ!“ a bolestným výkrikom osamelého a zomierajucého Ježiša: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?...“

Je to tajomstvo, ktoré sa nedá preniknúť ani pochopiť.

Nám ostáva len jedno: ponoriť sa do Ježišovho utrpenia a zotrvávať tam s ním. Lebo v jeho ranách je naše uzdravenie.

30.03.

Hľa, čo dokáže urobiť láska!

Mária, bez ohľadu na okolnosti a na to, čo si pomyslia ľudia prítomní v Lazárovom dome, s úctou pomazala Ježišove nohy olejom a poutierala ich svojimi vlasmi. Nehanbila sa a urobila to, čo by nebol urobil nikto iný. Láska dokáže urobiť naozaj všetko.

Koľkokrat sa hanbíme urobiť pre Ježiša niečo len preto, že sa bojíme, čo si pomyslia a čo urobia iní ľudia. Vždy sa vtedy pýtajme na lásku.

Ak naozaj Boha milujem, urobím pre neho všetko. Tak ako Mária z Betánie.

31.03.

Veľmi ľahko sa všeličo sľubuje. To nestojí nič. Veľmi ľahko sa hovorilo Petrovi: „Aj život položím za teba!“. Ľahko sa to povie vo večeradle, v bezpečí. No, čo potom, vo chvíľach skúšky ostáva zo všetkých slov a sľubov?

Ježiš veľmi dobre vedel, že Peter je slabý a krehký. A predsa to on sa stal skalou, na ktorej Boh postavil svoju Cirkev. Ako to bolo možné?

Dôležité nie sú naše hriechy a zrady. Dôležité je to, ako človek s Božou pomocou dokáže povstávať zo svojich pádov.

1.04.

Prečo Judáš zradil Ježiša? Pre peniaze? Ani nie. Lebo keď došiel k veľkňazom a tí mu ponúkli tridsať strieborných, neprotestoval a nenamietal, že je to málo... Tak prečo?

A prečo my zrádzame Boha? A za koľko?

Zrádzame Boha častejšie ako Judáš a za menej ako tridsať strieborných. Lebo zrada nie je o peniazoch. Zrada je o srdci a o láske.

2.04.

Ešte sa nič nestalo, a všetko je už dokonané. Ešte môže byť všetko úplne inak, a predsa sa už nezmení nič.

Ježiš prežíva výnimočnú chvíľu, jedinú vo svojom živote. Vie, že jeho pozemský čas sa končí, že už čoskoro odíde k Otcovi. Čo napľňa jeho srdce? Bolesť, že musí zomrieť? Sklamanie, že jeho pozemská misia stroskotá? Nenávisť, že jeden z jeho učeníkov je zradcom?

Ježišovo srdce je preplnené láskou. „Pretože miloval svojich (...), miloval ich do krajnosti...“. Ježiš, stojaci tvárou v tvár umučeniu a smrti, nestráca lásku. Z lásky a s láskou k ľuďom prišiel na svet a s láskou z neho odchádza.

On nikdy neprestal milovať ľudí. A nikdy neprestane.

3.04.

Ježiš v ukrutných mukách zomiera na kríži. Jeho posledné slová nie sú výkrikom bezmocnosti a zúfalstva. Nie sú výkrikom úzkosti a strachu. Jeho posledné slová sú potvrdením toho, čo bolo náplňou jeho života.

„Je dokonané...“. To znamená, že sa splnilo všetko, prečo prišiel na zem.

Nečudovali by sme sa, keby Ježiš tieto slová povedal vo chvíli, v ktorej ho obklopujúci dav chcel vyhlásiť za kráľa. Ale teraz? Na kríži? Keď bol osamelý a zomieral?

Ježiš nás učí, že aj ten najväčší pád môže byť víťazstvom a smrť nádejou na nesmrteľnosť. Pod jednou podmienkou – že celý život je službou Bohu a plnením jeho vôle.

4.04.

Ženy, ktoré v prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli do hrobu, z úst mladíka oblečeného do bieleho rúcha počuli neuveriteľnú zvesť: „Vstal z mŕtvych“. Ako by to mohli uveriť? Veď to nie je možné! Na vlastné oči videli Ježišovo umučenie a jeho smrť. Ako teraz majú uveriť, že vstal z mŕtvych?

Nie je to problém len žien. Nie je to problém len apoštolov. Nie je to problém len Ježišových učeníkov. Je to problém každého z nás.

Ako máme uveriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie? Ako máme uveriť to, čo je neuveriteľné? Veď táto pravda presahuje možnosti nášho rozumu. A to je dobré.

Lebo pravdu o zmŕtvychvstaní neprijímame rozumom, ale srdcom.