9.01.

Dnešný človek je schopný uveriť všetkým a všetko. Takmer všetkým a takmer všetko — s jednou výnimkou. Človek, ktorý je schopný uveriť všetkým, nie je schopný uveriť Bohu, človek, ktorý je schopný uveriť všetko, nie je schopný uveriť v pravdu evanjelia.

Ježiš vyzýva svojich učeníkov, teda aj nás: „Verte evanjeliu“. Nie je to len nesmelá prosba Boha. Je to príkaz.

Verím evanjeliu? Kiež by som veril...

Keby som naozaj veril evanjeliu a žil podľa toho, čomu verím, môj život by vyzeral úplne inak ako vyzerá.

Dúfame, že tieto zamyslenia Vám nebudú prekážať.

10.01.

Odpor voči viere, voči Bohu, voči Ježišovi je časťou súčasného sveta. Je to veľmi zaujímavé a zároveň symptomatické. Prečo dnešný svet kričí proti Bohu? Prečo ľudia bojujú proti všetkému, čo je sväté? Prečo sa bránia, aby mal Boh vplyv na ich život?

Vedel by som pochopiť ľahostajnosť neveriacich a nezáujem ateistov. Ale odkiaľ sa berie odpor tých, ktorí Boha, vieru a všetko, čo je sväté, považujú za svojich osobných nepriateľov?

A možno... Možno je to tak, že čim viac je v nás nečistého ducha, tým hlasnejšie kričíme: „Čo ťa do nás, Ježiš?“

11.01.

Ježiš vedel, že bez každodenného kontaktu s Otcom nesplní svojho poslania. A preto nezanedbával duchovnú časť svojho života. Z modlitby, zo stretnutia s Otcom čerpal silu, aby mohol kázať, uzdravovať, potešovať, pomáhať. Modlitba bola pre neho najdôležitejšiou časťou jeho života, a obetoval všetko, aj odpočinok, aby sa mohol stretávať so svojím Otcom.

A my? Čo je našou prioritou?

Nás, bohužiaľ, pohltili aktivity nášho života. Myslíme predovšetkým na prácu, ktorú máme vykonať, na povinnosti, ktoré sú súčasťou nášho života, na prísľuby, ktoré máme splniť.

Staráme sa o všetko, čo je dôležité, a pritom často zabú­da­me na to, čo je najdôležitejšie, na to, čo nám dáva silu pre náš každodenný život — na modlitbu a vzťah s Bohom.

12.01.

Malomocný pochopil najdôležitejšie: Ježiš je Boží Syn a môže urobiť všetko, čo len chce. Môže, ale nemusí. A preto prišiel k nemu s pokorou a na kolenách ho prosil, aby urobil zázrak: „Ak chceš, môžeš...“. Môžeš urobiť všetko, a ja nesmiem nič očakávať. Nesmiem, a predsa čakám...

Ježiš urobil zázrak. A ten sa mohol stať, lebo sa ľudská pokora a túžba („ak chceš, môžeš...“) stretla s Božou vôľou a dobrotou („chcem, buď čistý...“).

Keď sa o tom dozvedeli ľudia, zovšadiaľ prichádzali k Ježišovi.

A prečo ja hľadám Ježiša? Prečo k nemu prichádzam? Čo všetko čakám? Prečo verím?

Neutekajme pred týmito otázkami. Keď sa nad nimi hlboko a úprimne zamyslíme, pomôžu nám očistiť naše úmysly, očistiť našu vieru.

13.01.

Je možné, že sa v živote človeka stane zázrak a ľudia sú sklamaní? Áno. A tak bolo v živote ochrnutého muža a jeho priateľov.

Tí urobili pre neho všetko, čo len mohli. Niesli ho k Ježišovi, a keďže pre veľký zástup ľudí obklopujúcich Ježiša, ho nemohli priniesť až k nemu, išli na strechu. Cez otvor, ktorý v nej urobili, spustili pred Ježiša lôžko, na ktorom ležal ich priateľ, aby ho ten mohol poprosil o zdravie.

Prosil o zdravie. A dostal odpustenie hriechov. Každý by bol sklamaný...

Ochrnutému sa zdalo, že zdravie tela je pre neho najdôležitejšie. A ani ho nenapadlo, že existuje niečo ešte dôležitejšie — zdravie duše. Bez čistej duše človek, hoci by mal zdravé telo, nemôže byť zdravý.

A ako je to v mojom živote? O čo prosím Boha? Čo je pre mňa najdôležitejšie?

14.01.

Ježiš povolal tých, ktorých sám chcel. Nielen spravodlivých a dobrých podľa úsudku ľudí. Povolal aj tých, o ktorých ľudia hovorili, že nie sú toho hodní. Tak bolo aj v prípade mýtnika Léviho, Alfejovho syna.

Tí, ktorí sú blízko Boha, nepotrebujú jeho milosrdenstvo a pomoc v takej miere, v akej to potrebujú tí, ktorí sú ďaleko od neho. Nám sa to možno nezdá spravodlivé, ale Ježiš prišiel volať predovšetkým hriešnikov.

A práve tu je šanca pre nás. Ľudia, ktorí si myslia, že sú dokonalí, nehľadajú Boha, ale seba samých. My vieme, že sme hriešnici a uvedomujeme si, že potrebujeme Boha, jeho pomoc a milosrdenstvo.

Boh prišiel povolať a pritiahnuť k sebe hriešných ľudí — ako sme my. V tom je naša nádej.

15.01.

Stretnutie Ježiša s učeníkmi Jána, ktorí priviedli k Ježišovi ďalších učeníkov, nám objasňuje to správne chápanie viery a jej najpodstatnejší zmysel.

Viera rastie dvojsmerne: rozširuje sa a prehlbuje sa, ide do šírky a do hĺbky.

Je teda jasná súvislosť medzi týmito dimenziami. Aby sa viera mohla rozširovať, najprv sa musí prehlbovať. Ondrej mohol ísť za svojím bratom Šimonom povedať mu: „Našli sme Mesiáša“ a priviesť ho k nemu. Ale najprv sám musel spoznať Ježiša a bývať s ním.

To znamená, že nestačí vieru šíriť — treba ju prehlbovať. Nestačí len prísť k Ježišovi. Treba u neho bývať — zostať u neho a spolu s ním prežívať svoj každodenný život.

16.01.

Najťažšie sa odpovedá na otázky, ktoré sa začínajú od slova: prečo...

Ježišova odpoveď na otázku: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia a tvoji učeníci sa nepostia?“ je veľmi stručná a jasná. Ježiš prirovnáva svojich učeníkov do ľudí, ktorí sú na svadobnej hostine. Kým ženích je s nimi, nemôžu sa postiť, lebo jeho prítomnosť im prináša radosť.

Ženíchom je on sam.

Ani my si často neuvedomujeme, čo všetko máme. Ani my si neuvedomujeme, že pokiaľ Ježiš je s nami a my s ním, môžme prežívať tú najväčšiu radosť, ktorú nám nikto nemôže zobrať.

Využívam každú chvíľu, aby som mohol prebývať s Ježišom? Čo robím preto, aby som ho nikdy nestratil, aby som sa nikdy od neho neodlúčil?

17.01.

Kto určil, čo slobodno a čo neslobodno robiť v sobotu? Boh. A potom ľudia, ktorí k Božiemu prikázaniu pridali svoje predpisy.

Farizeji vyčítajú Ježišovi, že nezachováva predpisy, ktoré ustanovil nie Boh, ale ich predkovia a oni sami. A Ježiš uvádza vec na pravú mieru: Boh ustanovil sobotu, sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.

Aj my často uprednostňujeme predpisy stanovené ľuďmi a považujeme ich za dôležitejšie ako Božie prikázania. Nespočetné množstvo ľudských predpisov nie je dôležitejšie ako desať krátkych viet, do ktorých sú zahrnuté Božie prikázania. Vráťme sa k podstate veci. Zachovávajme v prvom rade Božiu vôľu a jeho prikázania, a až potom ľudské právo, ktoré z Božích prikázaní vyplýva.

18.01.

Spor Ježiša s farizejmi pokračuje. Tí sa aj naďalej nevedia priznať k svojmu bludnému zmýšľaniu a pochopiť, že človek je dôležitejsí ako ich predpisy.

V podstate pre nich nebol dôležitý Boh a jeho prikázania, pre nich nebol dôležitý človek ani ich vlastné predpisy, pre nich bolo dôležité jedno: prichytiť na niečom Ježiša, aby ho mohli obžalovať. Nenávisť spôsobila, že ich srdcia boli zatvorené pre všetko podstatné a dôležité.

Ježiš „bol zarmútený nad zaslepenosťou ich srdcia“.

Čo by si Ježiš pomyslel dnes o našom zmýšľaní?

19.01.

Kto bol prvý, ktorý vyznal vieru v Ježišovo božstvo? Bol to Ján Krstiteľ. A ďalej? Ďalej to boli nečistí duchovia, Peter, apoštoli... Prekvapuje nás toto poradie? Nemalo by. Pretože boli aj takí, ktorí nikdy nevyznali vieru v Ježišove božstvo...

Za Ježišom šiel „veľký zástup z Galiley a Judey i z Jeruzalema a Idumey; ba aj zo zajordánskych krajov a z okolia Týru a Sidonu prišlo k nemu veľké množstvo ľudí, lebo počuli, čo robí“.

K Ježišovi zovšadiaľ prichádzali ľudia, pre ktorých zázrak bol dôležitejší ako to, či je Ježiš Boh.

A čo my? Prichádzame k Ježišovi len preto, že niečo potrebujeme? Alebo preto, že veríme...

20.01.

Ježiš povoláva k sebe tých, ktorých sám chce.

Prečo Ježiš ich povoláva? Prečo čaká, aby človek pozitívne odpovedal na jeho pozvanie? Prečo Boh potrebuje ľudí?

Odpoveď sa nám zdá jednoduchá. Boh potrebuje ľudí, aby vo svete boli jeho apoštolmi, aby zvestovali radostnú zvesť evanjelia a konali dobré skutky.

Áno. Ale nesmieme zabúdať, že prvou úlohou apoštola nie sú apoštolské aktivity a diela. Prvou úlohou apoštola je prežívať svoj život s Bohom. Ježiš povolal Dvanástich „aby boli s ním“ a až potom, „aby ich posielal“.

Úspešnosť apoštolských diel vždy pramení zo života s Bohom. Nikdy naopak.

Ako je to v mojom živote? Čo je pre mňa dôležitejšie — život s Bohom alebo aktivity?

21.01.

Pre Ježišových príbuzných a známych to musel byť doslova šok. Človek, ktorého poznali, opúšťa domov a túla sa po svete, káže, robí nepochopiteľné veci... Hovorí, že je slobodný ako vtáci a bez domova ako divé zvieratá, že jeho rodinou sú jeho poslucháči... Vyhlasuje, že je Božím Synom a má moc odpúšťať hriechy... Čo si mohli myslieť? Len to, že sa pomiatol. A išli za ním, aby ho prehovorili, aby ho zobrali domov, aby ho zachránili.

Ježiš musel čeliť nepochopeniu aj zo strany svojich najbližších.

A čo my, Ježišovi učeníci?

Čo by si naši príbuzní pomysleli o nás, keby sme z ničoho nič zanechali všetko a vydali sa na cesty hlásať evanjelium? Myslím, že to isté — pomiatol sa a treba ho zachrániť...

Možno preto sa bojíme a hanbíme vydávať svedectvo.

22.01.

Keď Ježiš povolal apoštolov, ti hneď zanechali všetko a išli za ním. Určite mali svoje predstavy o živote a svoje plány, ale na Ježišovo pozvanie zanechali všetko. Zverili sa do jeho rúk.

Ale aj keď išli za Ježišom, určite mali predstavy, ako bude vyzerať ich život, život apoštolov. Tiež mali svoje plány.

Ježiš žiada, aby sa zbavili všetkého. Hovorí: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“. Ja z vás urobím nových ľudí, ja z vás urobím apoštolov podľa mojich a nie vašich predstav. Ja vás budem stvárňovať podľa svojej vôle.

To je jediná podmienka — kráčať za Ježišom, vzdať sa svo­jich predstáv a dať sa stvárňovať Bohu.

23.01.

Kristovo evanjelium nám prináša posolstvo lásky a dobroty a je pre ľudí a svet zdrojom istoty a nádeje. No napriek tomu sa často sústredíme na „čierne stránky života“ a v sebe a v iných vidíme predovšetkým zlo a hriech.

Ježišove slová sú veľmi jasné: „Satan (...) nemôže obstáť, ale je s ním koniec...“. Tieto slová nám dávajú už nielen nádej, ale istotu, že Zlý v konečnom výsledku nezvíťazí nad Bohom a svetom.

Nezaoberajme sa tým, čo v nás a vo svete je zlé a hriešne, ale urobme všetko, čo je len v našej moci, aby sme po­sil­ňo­vali a rozširovali to, čo je dobré.

24.01.

Ježišove slová nás prekvapujú a zdajú sa nám kruté. Ako si môže nevšimnúť svoju matku a príbuzných a naznačiť, že neznamenajú pre neho nič?

Tieto slová vyjadrujú hlbší zmysel priateľstva a príbuzenstva s Ježišom: blízky mu nie je ten, komu sa zdá, že má na to právo, ale ten, kto plní Božiu vôľu.

Dajme si pozor! Nestačí, keď si povieme, že sme kresťania a Ježišovi učeníci — to nás nespasí a nezaručí nám, že máme právo volať sa jeho priateľmi.

Konajme Božiu vôľu a budeme skutočnými priateľmi Ježiša — nie podľa mena, ale preto, že žijeme podľa viery.

25.01.

Ježiš dal svojim učeníkom neľahkú úlohu: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium...“. A oni to urobili! Vďaka nim máme vieru.

Časy sa zmenili a zmenil sa svet. No Ježišov príkaz sa nezmenil. Úlohu, ktorú Ježiš dal svojim učeníkom, dáva aj nám. A čo my?

Ak nepôjdeme medzi ľudí a nebudeme hlásať evanjelium, súčasné a budúce generácie ho nebudú počuť. Ak nebudeme rozširovať vieru, možno zmizne z povrchu zeme.

Kedysi za rozširovanie viery boli zodpovední apoštoli. Dnes sme zodpovední my.

26.01.

Ježiš posiela svojich učeníkov na prax. A oni, vyzbrojení teoretickou prípravou a ochotou, idú všade tam, kam sa chystal ísť ich majster...

Lenže v tejto predstave je jedno „ale“. V živote a vo viere neexistuje niečo také ako prax — tam sa všetko odohráva naozaj. Ježiš naozaj posiela svojich učeníkov a oni naozaj idú...

Kam ich Ježiš posiela a prečo? Posiela ich na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. Posiela ich, aby mu pripravili cestu, aby pripravili ľudské srdcia na prijatie Ježišovej náuky.

Aj v našom živote a v našej viere sa nič nedeje „na skúšku“. Aj nás Ježiš posiela, aby sme pripravili ľudí na stretnutie s ním. Sme jeho pomocníkmi v diele spásy. Bez našej pomoci a nášho angažovania môže byť neúspešné stretnutie Ježiša s ľuďmi.

Aj my sme dnes veľmi dôležití pre Ježiša a jeho dielo spásy. Neváhajme.

27.01.

Človek žije v presvedčení, že môže všetko a že všetko záleží od neho. Nielen v bežnom živote, ale aj v oblasti viery. Ježiš nám pripomína, že sú veci, na ktoré máme len čiastočný vplyv.

Hovorí: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie...“

Čo to znamená? Že v otázkach viery sme úplne bezmocní? Že nemáme vplyv na to, ako v nás prúdi Božia milosť? Máme. Ale len čiastočný.

Všetko, čo môžeme a čo sme povinní urobiť, je, aby sme pripravili pôdu nášho srdca a dovolili, aby Boh mohol do nej vhodiť semeno svojej milosti. Ostatné urobí už On.

Urobme, čo je v našej moci. Ostatné nechajme na Boha.

28.01.

Noc. Apoštoli sú v strede jazera. Strhla sa víchrica a búrka. Loď sa napĺňa vodou. Ľudia bojujú o život. A Ježiš spí... Kto by sa nepreľakol?

Keď apoštoli so strachom zobudili Ježiša a ten zázračne utíšil víchricu a more, spýtal sa ich: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“.

Čo znamená Ježišova otázka? Prečo sa v takejto chvíli pýta na strach a na vieru?

Strach je tam, kde chýba viera. Keďže Ježiš bol s nimi, nemali by sa báť! Strach, ktorému podľahli apoštoli, bol dôkazom slabosti ich viery.

Už vieme, ako je to v našom živote. Vo chvíľach, v ktorých prežívame strach, nám nechýba odvaha. Chýba nám viera...

29.01.

Ježiš učil v sinagóge. Učil ako ten, čo má moc. A predsa ľudia, ktorí ho počúvali, aj keď žasli nad jeho učením, nespoznali v ňom Mesiáša. Len nečistí duchovia ho spoznali a hovorili: „Vieme, kto si: Boží Svätý...“.

Keď sa na túto situáciu pozeráme z nášho hľadiska, môžeme sa čudovať a pýtať sa: Ako je to možné, že ľudia nespoznali svojho Spasiteľa? Počúvali jeho slová, pozorovali jeho činy, a nespoznali ho... Prečo?

Aj v našich časoch je mnoho tých, ktorí v Ježišovi Kristovi nevidia Spasiteľa, ale len akéhosi mimoriadneho človeka. Aj my, veriaci, nie vždy a nie všade uznávame Ježiša za svojho Pána. Počúvame jeho slová, a nechápeme... pozeráme, čo všetko robí, a nerozumieme...

Nečistí duchovia dokázali v Ježišovi Kristovi spoznať Božieho Syna. Dokážeme to aj my?

30.01.

Nechápeme Gerazčanov. Keď Ježiš prišiel do ich kraja, uzdravil človeka posadnutého zlým duchom. Urobil zázrak, a oni ho vyhnali. Len preto, že zlý duch vstúpil do svíň, ktoré sa potopili v mori.

A všetko mohlo byť také krásne... Mali na výber: alebo Ježiš, jeho náuka a zázraky — alebo svine. Ako sa rozhodli? Vieme.

Neodsudzujme ich. Aj nám sa stáva to isté. Aj my predávame svoje hodnoty, a možno aj Boha, za menej ako črieda svíň.

31.01.

Kto vie, či by sa boli stali Ježišove zázraky, keby chýbala viera - viera chorej ženy a predstaveného synagógy.

Akú odvahu museli mať, aby pristúpili k Ježišovi a pred očami zvedavého davu ho prosili o zdravie. Akú vieru mu­se­li mať, aby sa spoliehali už len na zázrak a dúfali, že sa stane.

A čo my? Máme odvahu, aby sme prosili Boha aj o ne­mož­né? Máme vieru, aby sme boli istí, že aj nám sa stane zázrak?

Lebo zázraky sa nedejú tým, ktorí neveria.

1.02.

Ježiš si veľmi dobre uvedomoval, aké je ťažké byť prorokom vo svojej vlasti. A predsa neváhal. Veľmi dobre vedel, že ho môžu vysmiať a odmietnuť, a napriek tomu šiel a tam, medzi svojimi, hlásal svoju náuku.

Neváhajme ani my. Naše misijné územie nezačína v Afrike či v Ázii. Naše misijné územie je tu — v mojej vlasti, v me­ste, na dedine, v mojej rodine.

Potrebujeme odvahu. Fakt, ľahšie je byť apoštolom niekde vo vzdialenej krajine ako medzi svojimi. Ale dnes práve „svoji“ nás potrebujú viac ako prorokov a svedkov ako ti „vzdialení“.

2.02.

Mária a Jozef, ktorí priniesli malého Ježiša do chrámu, aby ho podľa zákona obetovali Pánovi, netušili, čo všetko o ňom počujú. Ich Syn je ustanovený „na pád a na povstanie pre mnohých“ a na znamenie, „ktorému budú odporovať“. Boli to pre nich veľmi kruté slova.

Simeon im povedal, že Ježiš už nepatrí im, ale všetkým ľuďom, pre ktorých bude nádejou, výčitkou, spasiteľom alebo nepriateľom.

Simeonove slová sú aktuálne aj dnes. A povzbudzujú nás, aby sme si položili otázku: Kým je Ježiš pre mňa? Pánom a Spasiteľom? Alebo tým, ktorému odporujem a s ktorým bojujem?

3.02.

Byť prorokom nie je iba povolanie. Je to poslanie. Prorokom človek nie je len z času na čas, ale stále. Vždy a za všetkých okolností.

Ján Krstiteľ si veľmi dobre uvedomoval, že slová, ktoré hovorí v Božom mene, mu neprinesú iba popularitu a potlesk poslucháčov. Vedel, že skôr — neskôr za svoje slová bude aj trpieť. A určite aj on zažil pokušenie, aby nejaké to slovíčko nedopovedal a niečo zamlčal a tak si zachránil zdravie a život. A predsa to nikdy neurobil, ale vždy hovoril všetko, čo mu Boh rozkázal hovoriť .

Áno, prorokom je človek stále. Aj kresťanom je stále. Vždy a všade. Bez ohľadu na situáciu a okolnosti. Bez ohľadu na svoje záujmy.

Byť Ježišovým svedkom nie je iba povolanie. Je to niečo viac — je to poslanie.

4.02.

Ježiš sa stará o svojich učeníkov. Dbá, aby mali čas pre seba, aby mali čas pre duchovný život. Chce ich odtrhnúť od ich úloh a aktivít (aj keď sú to apoštolské aktivity...). A preto im hovorí: „Poďte vy sami do ústrania a na pusté miesto a trochu si odpočiňte“.

Aj nám je veľmi potrebná hygiena duchovného života.

Často sa sťažujeme, že uprostred každodenných prác, úloh a povinností nemáme čas na modlitbu a na duchovný život. A potom sa čudujeme, že nám chýba všetko osta­tné. Musíme si uvedomiť, že naše aktivity a práce nebudú úspešné, ak nebudú prameniť z modlitby, z kontaktu a zje­dnotenia s Bohom.

Čas, ktorý človek venuje modlitbe a kontaktu s Bohom, nie je a nikdy nebude stratený

5.02.

Keď sa ľudia dozvedeli, že Ježiš je v meste a nielen že učí, ale aj uzdravuje, prišli, aby videli zázraky. Evanjelista píše, že sa „celé mesto zhromaždilo pri dverách“. Ľudia sú zvedaví.

Keď uzdravil ešte iných a vyhnal mnoho zlých duchov, obyvatelia mesta si mysleli, že tak bude už navždy. No na druhý deň včasráno Ježiš odišiel. Sklamaní ho začali hľadať. Keď sa o tom dozvedel Peter, prišiel k Ježišovi a povedal mu: „Všetci ťa hľadajú“.

Tu sa zastavme, a položme si otázku: Prečo títo ľudia hľadali Ježiša? Pre neho samého? Alebo preto, aby ich mal kto uzdravovať a vyháňať zlých duchov?

Položme si ešte jednu otázku: Prečo Ježiša hľadáme my?

6.02.

Možno niekedy závidíme ľuďom, ktorí žili, keď Ježiš chodil po zemi. Zdá sa nám, že pre nich bolo všetko také je­dnoduché — keď bol niekto chorý, stačilo, aby ho priniesli k Ježišovi, keď mali problém, stačilo, že prišli s ním k Ježišovi — a hotovo. Omyl.

Pre nich nič nebolo ľahké. Pre nich bolo všetko také ťažké, ako je pre nás.

Myslíme na všetko, čo pre týchto ľudí urobil Ježiš. Ale ne­myslíme na ich myšlienky, pocity, pochybnosti, ne­my­slíme na ich odhodlanie prísť k Ježišovi a zdôveriť sa mu, nemyslíme na ich vieru. Bez toho všetkého by sa nebol stal žiaden zázrak. Lebo zázraky sa nedejú bez ľudskej viery.

Čo nám bráni, aby sme so svo­jimi životnými problémami, so svojimi chorobami, so svojím utrpením prichádzali k Ježišovi? Čo nám bráni, aby sme ho prosili o zázrak?

Nebráni nám nič. Tak prečo to nerobíme? Žeby nám chý­ba­la viera?

7.02.

Mýlime sa, keď si myslíme, že sa tieto Ježišove slová tý­kajú iba farizejov a zákonníkov. Týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias, a možno najviac nás. Pretože my to vieme perfektne urobiť — rušíme Božie prikázania a nariadenia, aby sme mohli žiť ako chceme.

Popritom neodmietame celkom Boha, nechceme ho celkom vyhnať z nášho života. Chceme, aby bol, ale aby nám zá­roveň povolil robiť to, čo chceme my.

Naša viera je viera s prívlastkom „ale...“.

Ale... neexistuje viera s prívlastkom „ale...“. Konečne si to uvedomme.

8.02.

Je pre nás ponižujúce a deprimujúce, keď si uvedomíme, že všetky tieto hrozné vlastnosti, o ktorých hovorí Ježiš, sa skrývajú v ľudskom srdci? Aj v mojom?

Ježiš nepozerá na nás len jednorozmerne. On pozná celú pravdu o nás. Pozná tajomstvá, ktoré sú pred nami skryté. Pozná naše srdcia lepšie ako ich poznáme my. A vie, že je v nás nielen zlo, ale aj dobro. A iba od nás záleží, čo sa dostane na povrch — do nášho života, do našich skutkov.

Všetko je na nás. Všetko záleží od toho, aký úžitok urobíme z našej slobody. A čo z toho (dobrého aj zlého), čo sa skrýva v nás, vytiahneme navonok.

Najväčším (ne)priateľom človeka je on sám...

9.02.

Obdivujem vieru Sýrofeničanky. Ale nadovšetko obdivujem jej pokoru a vytrvalosť. Keď sa na niečo rozhodla, kráčala touto cestou do konca, aj za cenu poníženia a utrpenia.

Prišla za Ježišom prosiť ho, aby uzdravil jej dcéru. Prišla s dôverou a Ježiš ju a jej dcéru prirovnal k psom. Povedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“. Kto z nás by toľko vydržal? Ona to vydržala. A som si istý, že keby bolo treba, urobila by omnoho viac.

Boh skúša našu vieru. Ale predovšetkým skúša našu vytrvalosť, vernosť a odhodlanie. Nevzdávajme sa nikdy.

10.02.

Ježišove „otvor sa“ má dvojaký význam: doslovný a sym­bo­lický. Tieto slová povedané pri uzdravení hlucho­ne­mého doslova znamenajú: nech sa mu otvoria uši a ústa, aby mohol počúvať a hovoriť. Ich symbolický význam je oveľa hlbší.

Je zaujímavé, že ľudia, ktorí žiadali Ježiša, aby im niečo urobil, vždy dostali viac ako len to, o čo prosili. Len Boh vie, čo je nám naozaj a najviac potrebné.

Symbolický význam Ježišovho „otvor sa“ nám pripomína, že nestačí, keď sa sústredíme len na to, čo je viditeľné, ale že sme povinní vnímať aj to, čo je v nás hlboko skryté — naše najhlbšie túžby a potreby.

Nestačí, keď sa otvoríme na prijatie vonkajších darov. Ak sa neotvoríme na prijatie Božích milostí, vonkajší dar — aj keby bol neviem aký veľký a vzácny — nikdy neuspokojí túžbu nášho srdca.

11.02.

Ľudia chceli počúvať Ježišove slová. Preto nechávali všetko a išli za ním, tak, že Ježiša obklopoval veľký zástup. Ježišovi bolo ľúto týchto ľudí lebo boli hladní a unavení a predsa nechceli odísť, aby nestratili ani jedno jediné jeho slovo. Podivuhodné.

Kto vie, ako by to bolo dnes. Keby Ježiš žil v našich časoch, kto vie či by nebol úplne sám. Lebo my máme čas pre všetko, len nie pre to, čo je naozaj najdôležitejšie.

Tamtí ľudia boli schopní zotrvať pri Ježišovi tri dni.

A čo my? Koľko sme schopní zotrvať pri ňom my?

12.02.

Len si predstavme túto situáciu. K Ježišovi prichádza malomocný. Vieme, čo v oných časoch znamenalo malo­mo­cen­stvo. Vieme, ako sa k malomocným správali ľudia. Všetci sa ich báli, lebo sa nechceli nakaziť. A Ježiš „vystrel ruku (a) dotkol sa ho“. Šok.

Ježiš nikoho neodmieta, nikto nie je pre neho hnusný, nech ide o fyzické alebo duchovné malomocenstvo. Ježiš prijíma každého. Každého sa dotýka s láskou.

A ako sa správame k chorým, odmietnutým, vylúčeným ľuďom my? Prijímame ich a dotýkame sa ich s láskou?

Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z tých­to...“. Vo všetkých, bez výnimky, môžeme uvidieť tvár Boha.

13.02.

Farizeji prišli k Ježišovi nie preto, aby im dal šancu uveriť, ale preto, aby ho pokúšali a mali dôvod hádať sa s ním a obžalovať ho. Boli falošní a zvrátení. Nepochopili to najdôležitejšie. Nepochopili nič.

Viera je záležitosťou srdca a nie rozumu, je založená na láske a nie na dôkazoch. A predovšetkým predpokladá spravodlivosť zmýšľania.

Farizeji nepochopili nič nie preto, že nemohli. Oni nechceli pochopiť. Nechceli prijať šancu uveriť.
A čo my? Prečo prichádzame k Ježišovi my?

14.02.

Ľudská pamäť je krátka a nespoľahlivá. Ježiš musel pripomenúť svojim učeníkom, čo všetko videli a počuli a čoho boli svedkami. Videli a nechápali, počúvali a nerozumeli. Presne ako my. Lebo v tomto sa na nich veľmi podobáme.

Žijeme vo svete Božej prítomnosti, žijeme vo svete zázrakov, ktoré sa dejú v nás a okolo nás. A tvárime sa, že Boh neexistuje, alebo že je od nás vzdialený. A Ježiš sa k nám prihovára takisto ako učeníkom a uisťuje nás, že netreba veľa, aby sme cítili jeho prítomnosť a videli zázraky, ktoré sa dejú okolo nás.

Stačí, keď otvoríme oči.

15.02.

Je to zaujímavé a takmer neuveriteľné. Priviedli k Ježišovi slepca a neprosili o zázrak. Neprosili o nič. Len o to, aby urobil maličkosť, aby sa ho dotkol. Ako by chceli povedať: Veď ty najlepšie vieš, čo potrebuje a čo by si mal pre neho urobiť a nemusíme ti to hovoriť my.

Títo ľudia nás zahanbujú. Ich viera bola taká silná, že sa dokázali úplne zveriť do Božích rúk a povedať: Urob s ním, čo len chceš. Lebo ty si Boh.

A my stále tvrdohlavo hovoríme Bohu, čo všetko má urobiť pre nás. Nám sa zdá, že to vieme lepšie ako on.

16.02.

Viera je vzťah človeka s Bohom, vzťah veľmi osobný a in­tímny. Pripomína nám to Ježiš, ktorý svojim učeníkom, a ich prostredníctvom aj nám, kladie dve otázky.

Prvá znie: kým som pre ľudí? V tejto otázke sa skrýva vše­obecný, objektívny rozmer viery. Druhá Ježišova otázka siaha oveľa hlbšie a je dôležitejšia: Kým som pre teba? Táto otázka sa dotýka srdca a duše každého človeka, jeho najhlbšieho vnútra.

Aj nám, takisto ako apoštolom, je ľahko odpovedať na otázku, kým je Ježiš. Tu stačia vedomosti z náboženstva. Ale odpovedať na otázku, kým je Ježiš pre mňa, znamená už niečo viac — znamená nadviazať s ním vzťah, vzťah dôvery a lásky.

Viera je vzťah človeka s Bohom. Presahuje rozum a do­tý­ka sa srdca.

17.02.

V živote nemáme nič zadarmo. O tom všetci vieme. Aj život viery má svoju cenu: ak chceme isť za Kristom, musíme zaprieť seba, niesť svoj kríž a nasledovať ho; ak chceme zachrániť svoj život, musíme ho stratiť...

Paradox? Nie.

Ide totiž o dušu — tú najdôležitejšiu a najcennejšiu vec, akú máme. A pretože aj ona má svoju cenu, aj všetko ostatné nás musí niečo stať.

Nebojme sa riskovať. Musíme niečo stratiť, aby sme veľa získali. Musíme niečo stratiť, aby sme všetko získali.

18.02.

Ježiš vzal so sebou svojich dôverných učeníkov, vyviedol ich na vysoký vrch do samoty a tam sa pred nimi premenil. Bola to najdôležitejšia udalosť v ich doterajšom živote. Cítili sa vyvolení, pretože Ježiš zobral len ich a len pred nimi ukázal svoju božskú tvár. Nečudujeme sa, že Peter vykríkol: „Pane, dobre je nám tu!“.

Od Ježišových čias sa nezmenilo nič. Peter, Jakub a Ján neboli jediní. Aj my prežívame to isté. Aj my sme vyvolení. Aj nás Ježiš berie so sebou a ukazuje nám svoju božskú premenenú tvár.

Vieme to oceniť?

19.02.

Všetci ľudia — zástupy, ktoré obklopovali Ježiša, ľudia, ktorí prinášali k nemu svojich chorých a posadnutých nečistými duchmi, aj samotní chorí — si mysleli, že najväčšou vecou, ktorú pre nich môže Ježiš urobiť, je zázrak uzdravenia.

Ježiš vie prekvapiť — aj ich, aj nás. Namiesto toho, aby povedal: Buď zdravý... hovorí: Odpúšťajú sa ti hriechy...

Aj my prichádzame k Ježišovi plní očakávaní. Na čo čakáme v prvom rade? Na zázrak súvisiaci s naším časným životom? Alebo na uzdravenie duše?

20.02.

„Ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ — tento zúfalý výkrik strápeného otca vyjadruje celú bolesť jeho srdca. Ježišovi učeníci nedokázali totiž uzdraviť jeho posadnutého syna. Teraz sa obracia k Ježišovi s poslednou nádejou, ale už bez viery, že je možné to, čo sa zdá nemožné.

Ježišove slová mu vlievajú do srdca novú nádej. Neexistujú veci nemožné. „Všetko je možné tomu, kto verí“. Otázka znie, či nájde vo svojom srdci takú vieru...

Ak sa v našom živote nedejú zázraky, tak nie preto, že nie sú možné, ale preto, že nám chýba viera, vďaka ktorej sa môžu stať.

21.02.

Ježiš vysvetľoval svojim učeníkom niečo nesmierne dô­le­ži­té — tajomstvo svojej smrti a zmŕtvychvstania — a oni sa hádali, kto z nich je väčší... Aj to sa stáva.

Pred Bohom človek vždy ostáva človekom — so svojou prirodzenosťou, so svojou slabosťou, so svojimi nedo­stat­ka­mi a hriechmi.

Ježiš dal apoštolom lekciu pokory. Povedal: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo vše­t­kých a služobník vše­tkých“. Ukázal apoštolom aj nám, na čom je postavená jeho náuka a že jeho kráľovstvo skutočne nie je z tohto sveta.

Ježišovi učeníci to pochopili. Pochopíme aj my, že kra­ľo­vať znamená slúžiť?

27.05.

Duch Svätý, ktorého Ježiš prisľúbil svojim učeníkom, posilní ich a umožní im vydávať svedectvo. Vďaka milosti Ducha Svätého a jeho darom, učeníci boli schopní ísť do celého sveta a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu.

Vo sviatosti krstu, a potom v plnej miere vo sviatosti birmovania, sme aj my prijali Ducha Svätého a jeho dary. Aj my sme naplnení tou istou vnútornou silou, ktorou boli naplnení apoštoli. Oni išli do celého sveta a urobili všetko, čo mohli urobiť.

Kde sme my? A čo sme urobili pre Ježiša a pre vieru?

Nezabudnime — dostali sme toho istého Ducha, ktorého prijali apoštoli.

28.05.

Keď Ježiš povolával nových učeníkov, nikdy im nedával nijaké podmienky. Vždy hovoril: „Poď za mnou“, a to bolo všetko. Ježiš dával podmienky až potom. Príkladom takého postoja je jeho rozhovor s človekom, ktorý mal veľký majetok.

Prišiel a spýtal sa, čo má robiť, aby dosiahol večný život. Ježišova odpoveď je veľmi jednoduchá: zachovávaj prikázania. Mladý muž hovorí: „Toto všetko som zachovával od svojej mladosti“. Tu Ježiš dáva ďalšiu podmienku: ak ma chceš nasledovať, urob niečo viac.

Boh nežiada nič od tých, ktorí ho chcú nasledovať, ale žiada veľa od tých, ktorí ho už nasledujú. Boh od svojich učeníkov žiada stále niečo viac. Tým nás povzbudzuje, aby sme vždy chceli dosiahnuť niečo viac. Tým nám dáva šancu na vývoj.

29.05.

Ježiš sa Petra na nič nepýtal. Peter nebol vyprovokovaný žiadnou otázkou — začal hovoriť sám od seba. Prečo? Chcel sa sťažovať na svoj a kamáratov ťažký osud? Alebo chcel počuť, koľko je schopný obetovať pre Ježiša? Alebo čakal, že po týchto slovách dostane od Ježiša nejakú odmenu? To nevieme. Odzneli slova: „My sme opustili všetko a išli sme za tebou“.

Možno aj my by sme chceli položiť Ježišovi tú istú otázku, no chýba nám Petrova odvaha. Aj my by sme chceli vedieť, čo dostaneme za svoje rozhodnutie uveriť a kráčať za Ježišom.

Taký je osud apoštola a každého Ježišovho učeníka: má kráčať za svojím majstrom bez toho, aby sa pýtal, čo z toho bude mať... Nikto nás nenúti prijať vieru. Nikto nás nenúti kráčať za Ježišom. Je to rozhodnutie každého z nás.

Ak sme sa rozhodli vydať sa na túto cestu, nepýtajme sa, čo z toho budeme mať, ale odhodlane kráčajme za Ježišom a odmena nás neminie.

30.05.

Apoštoli sa snažili chrániť svoje záujmy a hádali sa o to, kto z nich má zaujať prvé miesto v Ježišovom kráľovstve. Ježiš využil túto príležitosť, aby im povedal, v čom spočíva pravá veľkosť členov jeho kráľovstva.

Povedal: „Kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“. A dal im príklad seba samého, ktorý prišiel „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“.
Veľkosť Ježišových učeníkov spočíva v pokore a službe.

Prvou povinnosťou Ježišových učeníkov je nasledovať svojho majstra, a On prišiel na svet, aby v pokore slúžil všetkým. Aj našou povinnosťou je slúžiť tak, ako slúžil On.

31.05.

Slepý Bartimej sa ocitol zoči-voči Ježišovi a počul slová, na ktoré čakal celý život: „Čo chceš, aby som ti urobil?“. On nezaváhal a ani chvíľku, neuvažoval, aká by mala byť jeho odpoveď. Na otázku: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ okamžite povedal: „Aby som videl!“. Bartimej vedel, čo chce.

Keby sme sa my, tak ako on, ocitli zoči-voči Ježišovi a počuli by sme tú istú otázku... Aká by bola naša odpoveď? Vieme, čo chceme? Vieme, po čom naozaj túžime? Vieme, čo je pre nás najdôležitejšie?

Veľakrát v našom živote čakáme na zázrak. Buďme pripravení, aby sme — keď príde tá jedinečná chvíľa — vedeli povedať Ježišovi, čo je pre nás najdôležitejšie a čo by mal pre nás urobiť.

1.06.

Keď naplno prežívame svoju vieru, neexistuje pre nás svet. Keď sa modlíme, sústredíme sa len na Boha. A zdá sa nám, že je to dobré. Zdá sa nám, že práve tak by to malo byť.

Ježiš viackrát hovoril, že človek, ktorý stojí pred Bohom, nesmie zabúdať na ľudí. Dnes nás upozorňuje na to isté: „Odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec odpustil“.

Nie je možné pristúpiť k Bohu, ak zabudneme na ľudí okolo seba. Nie je možné milovať Boha, ak budeme nenávidieť ľudí. Nie je možné prosiť Boha o odpustenie, ak sami nevieme odpustiť.

K Bohu sa človek nepribližuje sám. K Bohu kráčame spoločne ako sestry a bratia, ako deti jedného Otca.

2.06.

Človek, ktorý spochybňuje všetko a neverí nikomu, je schopný neveriť ani Bohu. Otázka, ktorú položili Ježišovi veľkňazi, zákonníci a starší je toho dôkazom.

„Akou mocou toto robíš?“. Táto otázka znamená: kto ti dal právo robiť všetko to, čo robíš? Táto otázka znamená ešte niečo viac: kto ti dal toto právo, veď sme to neboli my!
Človek nielenže neverí Bohu — on sa snaží Boha obmedziť a vtlačiť ho do obmedzených ľudských hraníc.

Ľudia, ktorí sa pýtali Boha: „Akou mocou toto robíš?“, zabudli na jedno — na to najpodstatnejšie: Boh sa nedá obmedziť a všetko, čo robí, robí Božou mocou.

3.06.

Každý človek pred svojím odchodom chce povedať najdôležitejšie slová, slová, ktoré by nemali byť zabudnuté. Aj Ježiš pred svojím odchodom k Otcovi zanechal učeníkom ten najdôležitejší odkaz. Posledný Ježišov príkaz znie: choďte a učte.

Tento príkaz sa týka nielen apoštolov. Tento príkaz sa týka všetkých veriacich — teda aj nás.

Učiť všetkých o Ježišovi Kristovi a jeho kráľovstve — to je naša prvá a najdôležitejšia úloha. Ak ju zanedbáme, svet sa nedozvie o Bohu a my neodovzdáme vieru budúcim generáciám.

Choďme teda a učme!

4.06.

Podobenstvo o pánovi a vinohradníkoch nám prináša známy obraz nielen z medziľudských vzťahov. Toto podobenstvo nám hovori o vzťahu človeka s Bohom.

Boh nám dáva život a všetko, čo potrebujeme, aby sme ho prežili čo najlepšie, a nechá nás samých s našou slobodou a zodpovednosťou. Boh nezasahuje do nášho života, ale čaká, až mu odovzdáme ovocie našej snahy a nášho úsilia. Všetko podstatné Boh zveril do ľudských rúk. Čoho sa dočká — dobrého ovocia alebo odmietnutia?

Niekedy nám pripadá akoby Boh bol naivný. Boh nie je naivný. Boh verí ľuďom. Verí aj za cenu odmietnutia a zranenia. Verí, lebo bez slobody a dôvery neexistuje láska.

Boh nám dal všetko. Čo my odovzdáme Bohu?

5.06.

Otázka farizejov a herodiánov mala jeden cieľ — podchytiť Ježiša v reči a zničiť ho. Ale Ježiš využil aj túto príležitosť, aby svojim poslúchačom povedať niečo dôležité.

Farizeji stavali všetko jednoznačne: alebo Boh, alebo cisár; alebo poriadok pozemský, alebo nebeský. Ježiš hovorí: Nie, život len zriedkavo je založený na alebo-alebo; najčastejšie je založený na aj-aj. Ľudia rozdeľujú, Boh spája.

Aj našou úlohou je spájať a nie rozdeľovať. Lebo vždy, keď spájame, sme na Božej stráne.

6.06.

Pre Ježišových poslucháčov slová o Bohu, ktorý je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba, museli zaznieť veľmi prekvapujúco. Židia si predstavovali Boha ako Stvoriteľa a Pána celého vesmíru, vzdialeného od ľudí a ľudského života.

Ježiš prináša iný obraz Boha. Hovorí o Bohu, ktorý je Bohom nielen celého vesmíru, ale aj konkretných ľudí, o Bohu, ktorý vytvára s ľuďmi neoddeliteľné puto. Boh, o ktorom hovorí Ježiš, nie je už vzdialeným Bohom, ale blízkym, je Bohom, ktorý každého človeka pozná po mene.

Boh sa neskrýva pred ľuďmi za štítom anonymity a neosobnosti, Boh vytvára s nami osobný vzťah.

7.06.

Posledná večera je miesto a čas, kde boli povedané tie najdôležitejšie slová a urobené tie najdôležitejšie gestá. Okrem všetkého Ježiš tam nechal svojim učeníkom sviatosti kňazstva a eucharistie.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vezmite, toto je moje telo!“. Zanechal nám všetkým najväčší dar — seba samého. Zanechal nám svoje telo ako pokrm na cestu nášho života.

Eucharistia je pre nás Boží dar. Boh chce, aby sme sa kŕmili jeho Telom. Povedal: „Vezmite a jedzte!“. A čo my? Berieme a požívame?

8.06.

Táto krátka veta hovorí, že ľudia počúvali Ježiša s radosťou. A obsahuje aspoň dve dôležité otázky pre nás.

Zástup s radosťou počúval Ježišove slová. S akým pocitom počúvam Božie slovo ja? A vôbec počúvam Božie slovo?

Zástup počúval Ježiša s radosťou. A čo potom? Plnil Božiu vôľu? Ako je to v mojom živote?

9.06.

Ježiš sa v chráme pozeral, ako ľudia hádžu peniaze do pokladnice. Boháči dávali mnoho. Chudobná vdova vhodila len dve drobné mince. Oproti boháčom bolo to veľmi málo. Ježiš hneď reagoval. Ocenil milodar chudobnej ženy: „Všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona (...) dala všetko, čo mala“.

Nedáva vždy veľa ten, kto dáva mnoho. Veľa dáva ten, kto obetuje všetko, čo ma.

Je v tom ponaučenie pre náš život a pre náš vzťah s Bohom. Nemusíme mať veľa, aby sme mohli mnoho obetovať. Stači to málo, čo máme, obetované z úprimného srdca.

10.06.

K Ježišovi prišla jeho matka a bratia a dali si ho zavolať. Keď mu niekto o tom povedal, Ježiš reagoval otázkou: „Kto je moja matka a moji bratia?“. A dodal: „Kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka“.

Ježišova odpoveď sa určite dotkla jeho príbuzných a prekvapila všetkých poslucháčov. Prekvapuje aj nás. Ako to — môžeme sa pýtať — že pre Ježiša nie sú dôležití jeho matka a príbuzní? Ako to, že Ježiš uprednostňuje ľudí, ktorých nepozná?

Ježiš nám hovorí, že jeho príbuznými a blízkymi sa nestávame automaticky, ale vďaka tomu, že plníme Božiu vôľu. O tom, že sme kresťania, nerozhoduje „farský úrad“, ale to, nakoľko plníme Božiu vôľu.

Kresťanmi nie sme podľa mena, ale podľa života.

11.06.

Existuje niečo, čo by som nedostal? Všetko, čo mám, je Božím darom. Všetko, čo mám,
som dostal zadarmo a nezaslúženie.

Každy dar zaväzuje. Mám sa podeliť o to, čo som dostal. A keď som sám dostal všetko,
mám sa podeliť o všetko.

12.06.

Ježiš hovorí svojim učeníkom, že nestačí byť hocijakým učeníkom. On chce, aby všetci, ktorí idú za ním a nasledujú ho, boli na najvyššiej úrovni. Preto dáva svojim učeníkom dôležitú úlohu: buďte soľou zeme, buďte svetlom sveta...

Soľ, ktorá stratí svoju chuť, už nie je na nič iné, len na vyhodenie. Kresťan, ktorý stráca svoju prirodzenú svätosť a nedáva dobré svedectvo pred ľuďmi, tiež je na nič. Lebo kto nedáva dobré svedectvo, ten automaticky dáva zlé.

Máme tak žiť, aby všetci ľudia videli kvalitu nášho kresťanského života. Vtedy už nebudú potrebné naše slová.

13.06.

„Neprišiel som zrušiť (...), ale naplniť“. Tieto Ježišove slová veľmi dobre vyjadrujú jeho poslanie a misiu. Ježiš neprichádza, aby niečo boril, rušil alebo ničil. On prichádza, aby budoval, zachovával a posilňoval.

Také isté je aj poslanie a misia Ježišových učeníkov. Našou úlohou na tomto svete je, aby sme — tak ako náš majster — posilňovali a budovali to, čo je dobré, a zachovávali to, čo pochádza od Boha.

Životné poslanie Ježišových učeníkov je vždy pozitívne. Nezabúdajme na to.

14.06.

Ježiš nežiada od nás, svojich učeníkov, nemožné veci, no vždy žiada viac, ako sme ochotní dávať a obetovať.

Ježiš nechce, aby životným heslom kresťanov bol minimalizmus. Preto nám vždy dáva úlohy, ktoré zdanlivo presahujú naše možnosti a sily. Zdanlivo, pretože vďaka Božej milosti pre Ježišových učeníkov je všetko možné.

Nikdy nebuďme spokojní sami so sebou. A pýtajme sa: môžem urobiť pre Krista viac ako to, čo robím?

15.06.

Ježiš na kríži je už mŕtvy. Keď mu jeden z vojakov kopijou prebodol bok, z jeho srdca vyšla krv a voda.

„Uvidia, koho prebodli“. Uvideli. No bolo už neskoro...

Keď bojujeme s Bohom, dôležitosť určitých veci vidíme, až keď je už neskoro. Až vtedy chápeme, aký dôležitý je pre nás Boh a jeho láska.

Pre nás, ľudí, je občas neskoro. Pre Ježišovo srdce je vždy ten pravý čas.

16.06.

Srdce — nie rozum — je najdôležitejšie vo viere. Tam sa odohráva to najpodstatnejšie. Lebo to srdce rozhoduje o tom, či bude mať viera vplyv na celý život.

Mariino nepoškvrnené srdce je bohostánkom Božieho slova. Mária dokázala prijať do svojho srdca Božie Slovo — Ježiša Krista — a všetky slová, ktoré povedal. A nielen prijať, ale aj zachovať a podľa nich aj žiť.

Aký je môj vzťah k Božiemu slovu? Prijímam ho? Zachovávam vo svojom srdci? Žijem podľa neho?

17.06.

Občas sa nám zdá, že Božie slovo je nemoderné, detské, naivné. A pripadá nám to tak, akoby nás Boh nebral vážne. Neodsudzujme Boha! Radšej sa spýtajme, prečo hovorí takto práve Boh.

Odpoveď je veľmi jasná a jednoznačná: „Hlásal im slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať“. Bodka.

Keď nevieme pochopiť, čo nám Ježiš hovorí v obrazoch a v podobenstvách, ako by sme pochopili to, čo by nám povedal na rovinu?

To nie je nezrelý a naivný Boh, ale my.

18.06.

Možno nás prekvapujú tieto Ježišove slová, možno v nás vzbudzujú odpor. „Neodporujte zlému“ Ako to? A prečo? Či to znamená, že sa máme len nečinne pozerať, ako sa šíri zlo?

Ježiš nás chce naučiť niečo veľmi dôležité. Nedá sa zvíťaziť nad zlom páchajúc zlo. Zlo môžeme poraziť len dobrom.

Pozrime sa na svoj život. Pozrime sa na to, akým spôsobom chceme v nás a okolo seba poraziť zlo. Akým spôsobom? Páchajúc zlo? Alebo konajúc dobro?

19.06.

Boh je dobrý ku všetkým. On „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“. Božia láska a dobrota je bez podmienok a určená pre všetkých bez výnimky.

Ježiš chce, aby jeho učeníci — aj keď sú nedokonali — nasledovali a napodobňovali Boha. Hovorí: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“.

Nedokonalý človek môže napodobňovať dokonalého Boha. Áno, je to možné. A práve to čaká od svojich učeníkov Ježiš.

20.06.

Ježiš chce, aby jeho učeníkov charakterizovala vnútorná jednota — aby sa ich slová zhodovali s činmi a životný postoj so skutkami. Ježiš chce, aby jeho učeníci nežili vo vnútornom rozpore.

Preto hovorí: „Nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach“.Odmena, o ktorej hovorí Ježiš je vedľajšou vecou. Jeho učeník nerobí nič preto, aby získal odmenu, ale preto, že je to jeho povinnosť.

Nekonajme svoje skutky pred ľuďmi, aby nás obdivovali. Konajme dobré skutky preto, že sme Ježišovi učeníci.

21.06.

Štvrtok
XI. týždňa

Život je veľmi jednoduchý. Aj medziľudské vzťahy sú jednoduché. Aj naše vzťahy s Bohom To len my, ľudia, ich nepotrebne komplikujeme.

Ježiš nám dáva veľmi jednoduché a zároveň veľmi užitočné pravidlo, vďaka ktorému naše vzťahy s Bohom aj s ľuďmi môžu byť dobré. Hovorí: „Ak vy odpustíte ľuďom (...), aj váš nebeský Otec vám odpustí“. To znamená: všetko, čo urobíte ľuďom, urobí Boh vám.

Náš život bude jednoduchý a dobrý, ak nezabudneme na túto zásadu: čo by sme chceli dostať — davajme.

22.06.

Je to veľmi jednoduchá a zároveň pravdivá zásada: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“.

Človek vždy túži po tom, čo je jeho najväčším pokladom. Celú svoju nádej a celé svoje úsilie vkladá do toho, aby dosiahol to, čo považuje za svoj najväčší poklad.

Môžeme si myslieť hocičo a môžeme hocičo hovoriť. Ale pravdivú odpoveď na otázku, čo je našim pokladom, nám dáva odpoveď na otázku, po čom túži naše srdce?

23.06.

Aj keď hovoríme, že nie, ale máme radi všelijaké starosti. Radi sa trápime a znepokojujeme pre všelijaké veci. Preto aj radi počúvame Ježiša, ktorý hovorí, že každý deň má dosť svojich starostí a trápenia.

Ježiš nám tieto slová nehovorí preto, aby sme sa znepokojovali, trápili a prežívali starosti. Práve naopak. On chce, aby sme boli slobodní — aj od nepotrebných starostí a trápenia.

„Zajtrajší deň sa postará sám o seba“ — tieto slová neznamenajú, že sa nemáme o nič starať. Tieto slová znamenajú, že sa máme starať o všetko v správnej miere.

Človek, ktorý dokáže bezhranične dôverovať Bohu, svojou dôverou sa zbaví všetkých nepotrebných starostí. Lebo dôvera premáha starosti.

1.07.

Najviac sa nebojíme toho zlého, ktoré by nás mohlo stretnúť, ale toho, že nedostaneme to, o čo prosíme. Najviac sa bojíme odmietnutia.

V okamihu, ktorý prežíval predstavený synagógy, všetko bolo proti nemu: zomierala mu dcéra, išiel za Ježišom s neistotou, či mu pomôže, dokonca ľudia mu povedali, že už je neskoro. V takejto situácii nemal právo očakávať veľa. V takejto situácii nemal právo očakávať nič. A predsa nestratil nádej. V tom bolo jeho víťazstvo.

Ježiš ukázal, že aj v beznádejnej situácii nesmieme strácať nádej. Kto verí do konca, dostane to, o čo prosí.

2.07.

„Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa“ - obyčajná veta. Taká obyčajná ako celý Máriin život.

Vydala sa na cestu. Kam išla? K svojej príbuznej Alžbete, ktorá bola v požehnanom stave. Aj Mária bola v požehnanom stave a cesta bola dlhá a namáhavá. A prečo sa ponáhľala? Lebo Alžbeta veľmi potrebovala jej pomoc.

Mária dokázala zabudnúť na seba. Celý jej život bol nasmerovaný na druhého človeka.

Keď rozmýšľam, prečo Cirkev oslavuje práve túto udalosť, myslím si, že práve preto, aby sme si uvedomili, že nie sme na svete sami, že okolo nás sú ľudia, ktorí čakajú na našu návštevu, na našu pomoc, na naše srdce.

Život má zmysel len vtedy, keď je človek pre niekoho užitočný.

3.07.

Všetci chceme mať istotu. Preto sa chceme presvedčiť. V každej okolnosti svojho života chceme „vložiť svoj prst do rán a svoju ruku do boku“. Nečudujme sa Tomášovi a neodsudzujme ho. Všetci sme Tomášovia.

Ježiš vychádza v ústrety našej pochybnosti a hovorí: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku!“. A dodáva: „A nebuď neveriaci, ale veriaci!“.

Najlepší spôsob, ako sa môžeme v otázkach viery o všetkom presvedčiť, je prísť k Ježišovi a dotknúť sa ho. On nám to dovolí. Lebo vie, že nie sme ešte blahoslavení a potrebujeme uvidieť, aby sme mohli uveriť.

4.07.

To je možno jediný prípad, keď obyvatelia mesta alebo dediny prosili Ježiša, aby od nich odišiel. Všetci ostatní chceli, aby sa Ježiš čo najdlhšie zdržiaval u nich, aby kázal, uzdravoval a vyháňal zlých duchov. Prečo títo ľudia odmietli prijať Ježiša? Pre čriedu sviň, ktorá zahynula vo vodách?

Ľudia často nechápu, že každé dobro má svoju cenu. Ježiš im dal možnosť rozhodnúť sa, čo je pre nich dôležitejšie: dvaja zdraví spoluobyvatelia alebo črieda sviň. A možno sa báli, že Ježiš bude od nich žiadal niečo viac?

Chceme prijímať dobro, ale bez toho, aby sme za to museli niečo dávať. A tak radšej chceme mať pokoj. Ale práve vtedy platíme tú najvyššiu cenu: odchádza od nás Ježiš.

5.07.

Ježišov príkaz je veľmi jasný a týka sa všetkých jeho učeníkov: „Choďte teda, učte všetky národy (...), a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“.

Ježiš splnil svoju úlohu na zemi. Odchádza k Otcovi. Ale neprestáva sa starať o svoju Cirkev a o spásu všetkých ľudí. Preto zveril svojim učeníkom úlohu hlásateľov radostnej zvesti a učiteľov všetkého, čo zanechal.

Vďaka tomu, že apoštoli, svätý Cyril a Metod a mnohí ďalší splnili svoju úlohu, aj my sme dostali dar viery. Teraz túto vieru máme odovzdať iným ľuďom, budúcim generáciám.

„Choďte (...) a učte...“. Ježišov príkaz sa týka aj nás.

6.07.

Ježiš vždy prekvapuje. Čakáme, že pritiahne k sebe bezhriešných, spravodlivých a dokonalých, ľudí, ktorí sú hodní toho, aby ich povolal, a on namiesto tých „istých“ povoláva hriešnikov.

Ježiš vie, že nikto nie je natoľko dokonalý a spravodlivý, aby bol hoden priateľstva s ním. Ježiš vie, že všetci ľudia potrebujú jeho pomoc a milosrdenstvo.

Keď sa nám zdá, že sme spravodliví a hodní, že na niečo máme právo, je to istý znak, že sme hriešni a že veľmi potrebujeme Božie milosrdenstvo.

7.07.

Prirovnania, ktoré Ježiš berie z bežného života, sa vzťahujú na náboženský a duchovný život. Starý odev je náš doterajší život, nová látka sú naše rozhodnutia obrátiť sa a priblížiť sa k Bohu.

Ak človek nevyrieši svoj problém celkovo, neuspeje.

Naše pokusy o obnovu života nebudú úspešné pokiaľ nepochopíme, že zmena nášho života musí byť celková a nie len čiastočná.

8.07.

Mnohí sa na Ježišovi pohoršovali. Mnohí od neho odišli. Nemohli zniesť, že Boží Syn je obyčajný ako všetci ostatní ľudia.

Ľudia sa pohoršovali na Ježišovi. No Ježiš sa nepohoršoval na ľuďoch. On sa len „čudoval ich nevere“.

Čo by si Ježiš pomyslel, keby sa dnes pozrel na nás? Nečudoval by sa, že sa pohoršujeme a chceme odísť?

9.07.

Aká veľká bola viera popredného muža! Namiesto toho, aby plakal a zúfal, prišiel k Ježišovi a povedal: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra; ale poď, vlož na ňu ruku a ožije“. Povedal to a nepochyboval. Veril, že sa tak naozaj stane, hoci iní sa mu vysmievali.

Ježiš neodmietol jeho prosbu. On nikdy neodmieta prosbu tých, ktorí veria.

Ježiš povedal: „Proste a dostanete...“. Keď prosíme Boha o niečo, sme istí, že to dostaneme? Veríme bez pochybnosti?

10.07.

Ježišova prosba o nových učeníkov, o to, aby Pán poslal robotníkov na svoju žatvu, bola vyslovená v konkrétnej chvíli. Ježiš videl zástupy, ktoré nevedeli kam majú ísť, lebo nemali sprievodcu a boli ako ovce bez pastiera.

Prečo sú aj dnes potrební kňazi? Aby kázali a vysluhovali sviatosti? Len preto? Nie. Kňazi sú potrební predovšetkým preto, aby sme neboli bezradní, zmorení a sklesnutí. Kňazi sú nám potrební preto, aby sme neostali bez pastierov a duchovných sprievodcov.

Prosme Pána žatvy, aby „poslal robotníkov na svoju žatvu“. Prosme aj za to, aby sme mali v úcte tých, ktorých nám Boh posiela.

11.07.

Peter bol odvážny. Nebál sa položiť Ježišovi otázku, ktorú sa báli položiť iní apoštoli: Nechali sme všetko a ideme za tebou – „čo z toho budeme mať“? Peter bol nielen odvážny, ale aj úprimný.

Nám v kontakte s Bohom často chýba aj jedno, aj druhe – chýba nám odvaha a úprimnosť. Preto náš kontakt s ním často je schematický a neúplný.

Nebojme sa Boha! Neexistuje taká otázka, na ktorú by nám Boh neodpovedal, neexistuje taký problém, ktorý by Boh nevyriešil. Boh sa nepohorší na našich otázkach, lebo on pozná naše srdce.

12.07.

Ježiš prikázal svojim učeníkom, aby išli do sveta a hlásali, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo. A povedal, aby svoje slová potvrdzovali dobrými skutkami.

Niekedy slová nestačia, aby sme niekoho o niečom presvedčili – potrebné sú naše skutky, potrebné je svedectvo nášho života.

„Úspech“ v hlásaní Božieho kráľovstva spočíva práve v tom. Ježiš chce, aby sme apoštolovali nielen slovami, ale predovšetkým svedectvom svojho života. Nezabúdajme na to.

13.07.

Ježiš upozorňuje učeníkov, že cesta, na ktorú ich pozýva, je nebezpečná, že budú znášať ťažkosti a utrpenia, že budú odmietnutí a prenasledovaní.

Tieto slová stále sú aktuálne.

Nemôžeme si myslieť, že cesta viery je len cesta chvály. Musíme byť pripravení, že za vyznávanie viery aj nás bude čakať prenasledovanie.

14.07.

Ježiš chce, aby sa jeho učeníci nehanbili za jeho meno. Naopak — aby ho odvážne vyznávali pred ľuďmi.

Viera nemôže byť skrytá. Viera nemôže byť len súkromnou záležitosťou jednotlivca. Dostali sme dar viery nie preto, aby sme ju zanechali pre seba, ale preto, aby sme ju odvážne vyznávali pred svetom.

Od toho, či budeme verejne vyznávať Ježiša pred ľuďmi záleží či On nás vyzná pred svojím Otcom.

22.07.

Za Ježišom išli zástupy. Títo ľudia zabúdali na všetko – na svoje rodiny, na prácu, dokonca aj na to, že sú hladní a mysleli len na to, aby boli blízko Ježiša.

Keď ich Ježiš uvidel zľutoval sa nad nimi. A čo urobil? Vyhnal ich preč? Nie. Nakŕmil ich? Nie. Ježiš ich začal učiť.

Boh vie, čo je pre nás dobré a čo potrebujeme naozaj. Nerozčulujme sa, že nám Boh nedáva to, o čo ho prosíme. On nám dáva to, čo je nám naozaj potrebné.

23.07.

Ježišove slová sú veľmi jasné: bez napojenia na neho, bez zjednotenia s ním, nemôžeme prinášať ovocie lebo náš život bude neplodný.

Bez Boha človek usychá. Iba zjednotenie s ním nám zaručuje, že sa nám podarí urobiť to, k čomu sme povolaní.

Boh nám dáva seba samého v eucharistickom Chlebe a vo svojom Slove, aby sme mohli vnútorne žiť plnosťou života. Život napojený na Boha – to je cieľ nášho každodenného úsilia.

24.07.

Ježiš nám dáva ten najvzácnejší dar – priateľstvo. Pozýva nás, aby sme sa stali členmi jeho rodiny, aby sme prežívali svoj život v jeho spoločenstve.

našich vzťahoch v ľudskej rodine rozhodujú púta krvi. O naším vzťahu s Bohom rozhoduje len naša ochota odovzdať mu svoj život a prežívať každú chvíľu v jeho blízkosti a v zjednotení s ním.

Sme Ježišovi učeníci. Buďme nimi nielen podľa mena, ale preto, že svoj život prežívame spolu s ním.

25.07.

Obdivujeme odhodlanie matky Jakuba a Jána. Obrátila sa na Ježiša s neobvyklou prosbou. Žiadala len o jedno: aby jej synovia sedeli v Ježišovom kráľovstve na popredných miestach – po Ježišovej pravici a ľavici.

Úbohá žena! Nepochopila nič z Ježišovho učenia. Zabudla, že v Ježišovom kráľovstve neexistujú prvé a posledné miesta – tam všetky miesta sú popredné a výnimočné.

Neodsudzujme Jakubovu a Jánovu matku. Kiežby naše túžby a želania boli také, ako jej! Kiežby sme aj my túžili sedieť v Ježišovom kráľovstve po jeho ľavici a pravici.

26.07.

Viera je tajomstvo. Často hovoríme, že žiadne tajomstvo viery nie sme schopní poznať ľudským rozumom a že sa musíme uspokojiť s tým, že tajomstvá viery vždy budú pre nás skryté.

Ježiš hovorí učeníkom: „Vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva“. To znamená, že môžeme poznať to, čo je skryté. Akým spôsobom? Tajomstvá viery môžeme spoznať nie rozumom ale srdcom a láskou.

Boh nám zjavuje svoje tajomstvo. Nehľadajme iné tajomstvo viery ako to. V Bohu nám bude zjavené všetko.

27.07.

Len taký život má zmysel, ktorý pri náša ovocie. Bohužiaľ, často máme pocit, že žijeme zbytočne, že náš život neprináša očakávanú úrodu. Pýtame sa: prečo?

Náš život neprináša úrodu, lebo nie sme zakorenení v Božom slove, nepočúvame ho a nežijeme podľa neho.

Záruka „úspešnosti“ nášho života je v tom, nakoľko dokážeme žiť podľa Božieho slova, natoľko budeme prinášať ovocie.

28.07.

Dobro a zlo existujú spoločne: neexistuje dobro bez zla ani zlo bez dobra. Dobro a zlo sú súčasťou našej ľudskej prirodzenosti.

Bolo by naivné myslieť si, že je možný život, v ktorom budeme oslobodení od pôsobenia zla v našom vnútri. Otázka znie: „Akým spôsobom bojovať proti zlu, aby sme dovolili vyvíjať sa dobru?“

Ježišova odpoveď je jasná a jednoznačná: je lepšie dovoliť dobru rásť aj za cenu, že niekedy spácham zlo, ako nerozumne a za každú cenu ničiť zlo a spolu s ním ničiť aj dobro.

29.07.

Ondrej je mužom ochotným urobiť veľa pre ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi, je mužom, ktorý nepozná slova „nemožné“.

Namiesto toho, aby sa vzdal a nariekal, že nemajú ani chlieb ani peniaze, aby mohli nasýtiť obrovský zástup, hľadá riešenie. Nie je to síce dokonale riešenie („čo je to pre toľkých?!“), ale aspoň sa snaží vyriešiť neriešiteľnú situáciu.

Ježiš urobil zázrak a nasýtil obrovský zástup. Bolo by to možné, keby nie Ondrej, ktorý mu ponúkol päť chlebov a dve malá ryby?

Nikdy nevieme čo je potrebné, aby sa mohol stať zázrak. Ponúkajme Bohu aj to „málo“, ktoré máme.

30.07.

Je zaujímavé, že keď Ježiš rozprával učeníkom o nebeskom kráľovstve, prirovnával ho k horčičnému zrnku a kvasu – k veciam malým a obyčajným.

Ježiš nám chce povedať, že Božie kráľovstvo nie je niečo výnimočné a neobyčajné. Naopak. Božie kráľovstvo je súčasťou nášho života. Je malé a neviditeľné, ale má obrovskú vnútornú silu.a

Moc Božieho kráľovstva nepochádza zvonka. Jeho sila pramení z nás, veriacich. A len od nás záleží, či z malého zrnka vyrastie obrovský strom a kvas evanjelia prekvasí celý ľudský život.

19.08.

Ježiš nám dáva najvzácnejší a najväčší dar, aký nám môže dať — seba samého skrytého v podobe chleba a vína. Odovzdáva sa nám celý. Odovzdáva sa nám úplne.

Eucharistia je chlieb, ktorý „zostupuje z neba a dáva nám život“. Kto neje tento chlieb — zomiera.

Neuvedomujeme si, aký dar sme dostali v Eucharistii, a aké je dôležité, aby sme sa týmto darom — eucharistickým Chlebom — pravidelne posilňovali.

Kiežby sa Eucharistia stala každodenným pokrmom každého kresťana!

20.08.

Začiatkom viery a zjednotenia s Bohom je túžba a nespokojnosť ľudského srdca. A otázka: Čo mám robiť? Ako mám žiť?

Boh vštepil do každého ľudského srdca nespokojnosť, ktorá nám káže stále hľadať zmysel života a nedovolí nám spočinúť, kým ju nenájdeme.

Nebojme sa otázok, ktoré objavujeme vo svojom srdci.

Každá otázka je začiatok cesty, ktorej koniec a naplnenie je v Bohu.

21.08.

Apoštoli mali odvahu vyznať pravdu: „My sme opustili všetko a išli sme za tebou“. Dnes aj tí, ktorí idú za Ježišom, len zriedkavo opúšťajú všetko... Asi by sme nemali odvahu opakovať tieto slová, lebo nebola by to pravda.

Kráčame za Ježišom bez toho, aby sme opustili všetko a obetovali všetko. Ako teda by sme mali dostať všetko? Ako teda by sme mohli dostať čokoľvek?

Za Ježišom môže kráčať len ten, kto mu odovzdá naozaj všetko.

22.08.

Príklad Panny Márie nás učí, že to, čo sa nám, ľuďom, zdá nemožné a neriešiteľné, pre Boha je možné a jednoduché.

Mária nevedela, ako sa to stane, že bude matkou Božieho Syna. Nevedela si to ani predstaviť. Ale napriek tomu bola otvorená pre Božie slovo a ochotná splniť Božiu vôľu.

Aj my nechápeme mnohé veci, ktoré sa týkajú viery a vzťahu s Bohom. Nevadí. Stačí, keď dokážeme, tak ako Mária, vždy hovoriť Bohu „áno“.

23.08.

Je to jeden z Ježišových výrokov, ktorému asi málo rozumieme. Čo to znamená, že je „mnoho povolaných, ale málo vyvolených“?

Podobenstvo o svadbe a pozvaných na svadbu nám vysvetľuje Ježišov myslenie.
Boh všetkých ľudí povoláva k priateľstve so sebou — to sú tí povolaní. No nie všetci chcú toto pozvanie prijať a vyhovárajú sa. Tí, ktorí prijali Božie pozvanie, sú nielen povolaní, ale aj vyvolení, lebo svojim životom potvrdili, že prijali Božie pozvanie a chcú patriť Bohu.

Nestačí, že sme dostali dar viery. Otázka znie, či sme ten dar prijali a čo sme s ním urobili?

24.08.

Boh nás pozná lepšie, ako my poznáme samých seba. Boh vidí do nášho vnútra, do nášho srdca. Pred Bohom nie je nič skryté.

Keď chceme spoznať pravdu o sebe, môžeme to urobiť iba v Bohu. Len On nás môže priviesť k úplnej pravde.

Boh je ako zrkadlo, v ktorom môžeme uvidieť svoju pravú tvár.

25.08.

„Hovoria a nekonajú“ — v Ježišových ústach je to asi tá najťažšia žaloba.

Boh odpustí ľuďom každý hriech a priestupok proti jeho zákonu. V Božích očiach je len jedna vec „neodpustiteľná“ — nečinnosť v dobrom.

Nedovoľme, aby sme v našom živote viery hovorili mnohé a krásne slová, a nekonali skutky lásky. Naopak – nehovorme veľa, ale konajme.

26.08.

Ježiš vedel, že medzi tými, ktorí kráčajú za ním, sú aj takí, ktorí neveria. Prečo teda za ním kráčali? Zo zvedavosti? Prečo neodišli? Prečo ich Ježiš nevyhnal?

Pochybujúcich sa Ježiš spýtal: „Aj vy chcete odísť?“. Peter, v mene apoštolov a učeníkov odpovedal: „A ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“. Aká by bola a aká je naša odpoveď?

Kráčať za Ježišom a veriť nie je samozrejmé. Nie sme odkázaní na vieru. Máme slobodnú vôľu a možnosť rozhodnúť sa: za Ježišom alebo proti nemu. Rozhodnime sa! A buďme úprimní.

27.08.

Možno si myslíme, že sa toto Ježišove „beda“ netýka nás. Omyl. Tieto slová sa týkajú najmä nás, veriacich.

Ježiš chce, aby tí, ktorí veria, žili v súlade s tým, čo veria. Život, ktorý sa nezhoduje so zásadami viery, nie je svedectvom, ktoré máme dávať.

Každy z nás si musí položiť otázku: je môj život príkladom viery? Alebo priťahujúc k viere, ktorá sa neodzrkadľuje v mojom každodennom živote, „vytváram synov pekla“.

28.08.

Či to chceme priznať, alebo nie — veľmi sa podobáme farizejom a zákonníkom: často nepodstatné veci považujeme za veľmi dôležité. A naopak.

Boží zákon je jednoduchý. Prikázanie lásky je najdôležitejšie zo všetkých, a ďalej Desatoro. A to stačí. Všetko iné môžeme robiť, ale to nesmieme zanedbávať.

Ak dodržiavame to najpodstatnejšie, budeme dodržiavať aj všetko ostatné; ak nebudeme dodržiavať to základné, nepomôže nám, ani keď budeme dodržiavať všetko ostatné.

29.08.

Herodes bol v rozpakoch. Rád počúval Jána Krstiteľa, aj keď jeho slová mu neboli po vôli. Nikto nechce počúvať: „nesmieš“. Takto pôsobí pravda. Príťahuje, aj keď nám hovorí čo robíme nesprávne.

Koľkokrát prežívame to isté. Počúvame Božie slovo, počúvame ho radí, aj keď vieme, že by sme mali zmeniť náš život, lebo naše konanie je v rozpore s pravdou.

Máme vtedy na výber: odvrhnúť a nepočúvať ľudí, ktorí nám pravdu hlásajú, alebo zmeniť svoj život. Ľudí, ktorí nám hlásajú pravdu, sa môžeme zbaviť, pravdy nie. Pravda sa k nám vždy vráti v našom svedomí.

30.08.

„Bdejte“ neznamená len „čakajte“. „Bdejte“ znamená „buďte pripravení“.

Čakať môžeme pasívne, nerobiac nič. Bdieť znamená žiť naplno s vedomím, že Pán môže hocikedy prísť. To znamená, že stále musím byť pripravený na stretnutie s ním.

Kresťanstvo nie je náboženstvo pre ľudí nezčinných a pasívnych. Kresťanstvo je náboženstvo pre tých, ktorí radi žijú naplno, no majú dobrú pamäť — vedia, že Pán môže prísť hocikedy. Preto sú stále pripravení na stretnutie s ním.

31.08.

Ľudia chcú rozhodovať čo a kedy by mal robiť Boh. Chceli by, aby Boh konal podľa ich prianí a robil to v čase ktorý oni určia. A preto „keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali“...

Nie Boh by mal byť pripravený prísť k nám vtedy, keď ho budeme čakať. My, ľudia, by sme mali čakať, pripravení prijať Boha, keď k nám príde.

1.09.

Môžeme si myslieť, že len veľké veci rozhodujú o tom, čo je dôležité, že o maličkosti a podrobnosti, ktoré nám prináša život, sa nemusíme zaujímať.

O kvalite života nerozhodujú veľké veci. O kvalite života rozhodujú maličkosti. Nezabudnime na to.

Maličkosti sú veľké, lebo rozhodujú o večnosti.